Dušan Lukáč / Boh sa rád zjavuje zúfalým

Dekan v Brezne kedysi v Boha neveril. V rozhovore odkrýva zmysel Vianoc pre veriacich i neveriacich, zranených, nešťastných i pre ľudí v núdzi. 

V rozhovore sa dozviete:
- čo je v tejto dobe, za týchto okolností to dôležité,
- ako vianočné posolstvo premieňa človeka,
- čo je príčinou toho, že počas sviatkov vnímame väčšie napätie, agresivitu a zvýšený počet samovrážd,
- či možno nejako obsiahnuť Boží Majestát a poznanie večnosti,
- na akú úroveň treba v kresťanskom prežívaní viery posunúť city.

Podľa Ježišových slov by sme mali byť svetlom pre tento svet. Ako sa máme nechať prežiariť svetlom Vianoc, aby sme vyžarovali autentické Božie svetlo, a nie svoje?

Ak chceme byť svetlom pre svet, v prvom rade musíme prestať svet odmietať. Nestačí sa len ponoriť do peknej vianočnej tradície, na ktorú sme zvyknutí, a každý rok ju rovnakým spôsobom očakávame, už vopred sa na ňu "nastavíme", a ona nás nejako uspokojí. Ak sa chceme nechať prežiariť svetlom Vianoc, musíme doslova prežiť silné vianočné posolstvo. A to vôbec nie je len o emóciách, o tradícii a kultúre, ktorá nás každý rok "vcucne" do vytvorenej atmosféry. Toto nie je to svetlo, o ktorom hovoríme. Toto je len také naše uspokojenie. 

Vianočné svetlo je oveľa hlbšie. To nás vždy musí premeniť. Akoby nanovo aktualizovať našu vieru v Ježiša ako osobe a ako v Boha, ktorý nás vykúpil a ktorý nás oslobodzuje, aj od všetkých vecí, ktorých sa bojíme, teda aj od tej tmy. A mnohých i od toho strachu z ľudí, ktorí nie sú ako my.

Práve to je ten kritický bod. Aký postoj máme zaujať v tomto napätom období?

Bolo by kresťanské, keby sme sa dokázali mobilizovať k vzájomnej tolerancii, ponorili sa do modlitby a do priateľských vzťahov a neprilievali olej do napätia v rozdelenej spoločnosti. Mali by sme prijímať ľudí v cirkvi, očkovaných i neočkovaných, nemali by sme podporovať rozdelenie.

Toto všetko raz pominie. Je potrebné byť empatický, cítiť vzájomnú zodpovednosť a prestať proti sebe bojovať. Aby sa nám napokon nestalo, že sa ocitneme v Cirkvi, ktorá bude rozvrátená, scvrknutá, zneistená. 

Ak neustále voči niečomu a niekomu bojujeme, vytvárame si tým vlastný svet, ktorý pre neveriacich vôbec nie je príťažlivý. Skôr naopak, môže ich odrádzať. Oni sú tiež pozvaní k Ježišovi. Ako kresťania im máme osvetľovať cestu k nemu, a nie ju zatarasiť. Náš postoj by mal byť viac Boží. Mali by sme byť zmierovateľmi plnými viery, dôvery a vianočného pokoja a povzbudzovať iných "Neboj sa, zachovaj kľud, Ježiš je blízko Teba". 

Čo je v tomto vianočnom čase, za týchto okolností a podmienok, v ktorých teraz žijeme, dôležité?

V tomto čase je dôležité, aby Cirkev a kresťania zostali na tom správnom mieste. To znamená, že by nás nemalo rozhádzať, že sa sťažujú životné podmienky. Nie v zmysle, že nám to je jedno, že sme benevolentní, ale že my prví by sme mali byť pripravení na to, že môže byť ešte aj horšie. 

Ľuďom hovoríme o večnom živote, o zapretí, o tom, že majú zobrať svoj kríž - čo sú tiež výzvy, ktoré niekedy nevieme zakotviť v realite. Máme poznanie, že svet nikdy nebude s ideálnymi podmienkami, nebude stále len dobrý. My by sme mali byť prví, ktorí zachovajú pokoj, triezvu myseľ a jednanie. Mali by sme byť príkladom toho, že sú tu nadprirodzené veci, ktoré nám dávajú istotu.

A ako máme dosiahnuť tie nadprirodzené veci, ktoré nám dávajú istotu, aby sme mohli o nich tak autenticky - s istotou - aj svedčiť?

Musíme začať hľadať poklad viery, a to vždy v jadre - v Písme a v srdci. Ak budeme Boha hľadať, on má pre nás oveľa väčšie a fascinujúcejšie veci než tie, ktoré vieme vymyslieť my. Musíme počítať s tým, že Boh nám môže dať dosť darov v Ježišovi Kristovi. Tie nám dajú sily aj odvahy postaviť sa na stranu sveta, ktorý je Boží a ktorý môžeme aj cez Vianoce ponúkať tým ostatným.

To znamená prežiť Vianoce správne - vnútorne disponovaní pre prijatie vianočných darov. Ako na to?

Častokrát ľudia v cirkvi chcú zážitky, emócie, zbor, vianočný koncert. A sú s tým spokojní. Ale ja ako ich pastier niekedy priam búram tú ich istotu v tom, čo robia a pripomínam im, kto je Ježiš Kristus a ako si majú pripraviť svoje srdce na jeho prijatie. Je to vec hlásania. Ale nie je hlásanie ako hlásanie.

Čo tým myslíte?

Nesústredím sa na boj so spoločnosťou, ktorá akoby kradla Vianoce pre reklamy. Dokonca si vravím, že keď my nepropagujeme Vianoce, tak je dobré, že aspoň svet ich reklamuje, aj keď svojím spôsobom. Svätý Pavol hovoril, že hlavné je to, že sa hlása Kristus - niektorí ho hlásajú zo žiarlivosti, ale hlavne, že hlásajú.

To podstatné je vrátiť sa k tomu, kto je pre mňa Ježiš Kristus a aké má miesto v mojom živote. Nejde o uspokojenie svojich emócií. Dôležité je zastaviť sa, akoby čas ani nebol, a vpustiť Boha, Ježiša Krista do svojho života.

To nadväzuje na úvod, v ktorom ste spomenuli "silné vianočné posolstvo schopné premeniť človeka a jeho život". Mohli by ste to vysvetliť konkrétnejšie?

Vianočným posolstvom je evanjelium. To, že Boh poslal svojho syna v tele. Narodil sa ako človek, ktorý za nás zomrel a vstal z mŕtvych. A teraz ho my ľudia musíme každý osobne prijať. Čiže to nie je len nejaké učenie alebo nejaká naša tradícia, v ktorej sa my cítime dobre. Ježiš je nielen zakladateľ, učiteľ, ale i vykonávateľ. To svetlo - viera - pravda, ktorú my poznáme, nie je náš majetok, ale Boží. To nám pomôže trochu menej sa uzatvárať ako Cirkev do svojich vecí.

V Božom slove sa dozvedáme, že Boh tak miloval svet, že poslal svojho jednorodeného syna, aby nik nezahynul, kto v neho uverí (Jn 3, 16). Pri týchto slovách si uvedomujeme, že Ježiš sa narodil do tohto sveta preto, lebo ho miluje, aj ľudí v ňom. Neodmieta ľudí, neodmieta tento svet, a to bez ohľadu na to, či sa nám tí ľudia páčia alebo nie.

Všetci potrebujeme spásu. Potrebujeme uveriť, že Ježiš nám je darovaný ako osobný Spasiteľ, ktorého máme všetci, avšak každý konkrétne a veľmi osobne, prijať. Inými slovami či sme si aj vedomí toho, prečo, v Koho a Komu veríme.

Prejdime ešte ďalej za oponu viditeľného. Čo sa deje počas Vianoc v duchovnom svete? Čo je príčinou toho, že v tomto čase každoročne zaznamenávame zvýšené napätie, agresivitu, depresie, dokonca samovraždy?

Áno, objavujú sa takéto prípady. Najmä u ľudí, ktorí sú zranení, napríklad vplyvom okultizmu. Vnímame to zvlášť v období kresťanských sviatkov. Akoby sa peklo spustilo na plné obrátky, akoby ľudí doslova prenasledovalo svojim týraním. A vôbec nie je prehnaným tvrdením, že to naozaj tak je, že sa to stáva.

Ide o to, že sviatky sú nato, aby uctievali toho, komu sú zasvätené. A uctievanie narodenia nášho Pána vyvoláva na strane zla úplne opačnú reakciu. Zlému naša úcta voči Bohu prekáža, vadí mu a snaží sa ju negovať.

Ak na vrchole konfliktu dobra a zla stojí Ježiš, ktorého narodenie teraz oslavujeme, znamená to, že naše uctievanie je príčinou zvýšeného duchovného boja počas Vianoc?

Keby sme všetky kresťanské sviatky vedeli správne prežiť, teda nielen z hľadiska tradície a dôsledného dodržiavania predpisov, ale skutočne v srdci ako Božie tajomstvo, veľa by sa zmenilo. To má ohromne veľkú silu a dopad na život človeka, a vôbec i celý svet po všetkých stránkach.

Narodenie Ježiša Krista bolo veľmi silným momentom v celej existencii. Následky toho vnímame dodnes i na úrovni duchovného boja. História je plná faktov o tom, aké problémy sprevádzali Ježiša hneď po narodení. Ako bol od svojho narodenia prenasledovaný.

To je dôvod, prečo sa každoročne počas Vianoc duchovný boj stupňuje a zasahuje najmä tých najslabších. Zlý v tej osobnej rovine pracuje podobne, ako keď predátory lovia zver. Berú najprv to, čo majú väčšiu šancu a úspech uloviť.

Toto všetko sa veľmi silno dotýka i ľudskej psychiky, ktorá to môže ovplyvniť. Ako môže prežívanie Vianoc zasiahnuť človeka v psychologickej rovine?

Áno, veľmi dôležitú úlohu tu hrá aj psychologický moment. Vo vianočnom období máme viac voľna, dlhší čas nejdeme do práce. Pre osamotených ľudí je to priestor pre nostalgiu, dokonca až depresiu. Zvlášť ľudia, ktorí niekoho stratili, prežívajú najhoršie Vianoce. Proti tomuto sa ťažko bojuje.

Keď si odmyslíme temný duchovný vplyv a zostaneme na úrovni psychologickej, nostalgiu vytvára práve tradične zaužívaná príjemná rodinná atmosféra. To som si prežil aj ja počas prvých Vianoc, ktoré som slávil ako farár. Veriaci mi doniesli stromček, pomohli mi ho postaviť a potom odišli. Zrazu som zostal sám. Uvedomil som si, že ho vlastne ani nepotrebujem.

Stromček je stred radosti rodiny, kedy má človek potrebu cítiť domov. A domov sú ľudia, nie je to len dom. Vianoce sa spájajú s deťmi, rodinou zhromaždenou okolo stromčeka a vianočného stola. A keď ju človek nemá, buď to cíti tak, že sa ho Vianoce netýkajú, alebo ich prežíva oveľa horšie.

A ako sa dá osvetliť táto temná stránka sviatkov u ľudí, ktorí cítia oprávnený smútok?

Liekom je dôslednosť vo viere. To znamená nezačínať sviatky tradíciou a zvykmi, ale vianočným posolstvom narodenia Ježiša Krista. To rozhodne nemá atmosféru, ktorú sme vytvorili my v Európe. Pozerajme sa na vianočné posolstvo ako proroci, že sa všetkým zvestuje Božia spása - aj zraneným, nešťastným, núdznym. Ježiš je náš Spasiteľ, to je podstata. Vianoce nie sú len o tradíciách, ktoré sme si vytvorili.

Pokiaľ niekto len čaká, až sa konečne sviatky skončia, aby mohol ísť do práce a nabehnúť na normálny život, môže to byť zničujúce. Preto by sme mali aj v kostoloch a spoločenstvách vytvoriť atmosféru viery a zdôrazňovať posolstvo o spáse ľudí. Potom je to už na každého individuálnom postoji, či budú jeho Vianoce pekné alebo sa premenia na utrpenie.

Veľmi výstižne na to poukázal protestantský evanjelista: Boh sa rád zjavuje zúfalým. Inak tou navodenou atmosférou sa takíto ľudia môžu aj zničiť; pokiaľ sú v tejto nevýhode a čakajú, až naše sviatky skončia, aby mohli ísť zase do práce a nabehnúť na "normálny" život. 

Isteže to nie je o nakupovaní a kritizovaní nakupovania, o súdržnosti rodiny, keď ľudia sú porozvádzaní a tým trpia. Musíme sa snažiť vytvoriť atmosféru viery, a to nielen v kostole a v spoločenstvách, ale v posolstvách o spáse ľudí. A to už je potom aj otázka individuálneho postoja. Podľa toho budú Vianoce pre človeka pekné, alebo sa premenia na utrpenie.

Vo vianočnom posolstve teda tkvie i podstata a zmysel ľudského života?

Áno, pretože v ňom Boh zjavil identitu človeka v plnej miere. Smrteľnému, stratenému človeku, ktorý zápasí vlastnými silami o prežitie a radosť zo života, Boh zjavil jeho identitu. Identita človeka je v Bohu, ktorý na neho pamätá, ktorý ho neopustí a podáva mu pomocnú ruku, aby ho zachránil.

Tá ruka nám nemôže byť podaná zrozumiteľnejším spôsobom ako tak, že Boh sa narodí ako človek, ktorý hovorí ľudským jazykom. Takto to vystihujú aj proroctvá predpovedajúce narodenie Ježiša: "Nenechám ťa, pošlem ti spasiteľa, záchrancu." Avšak je na nás, či Ježišovu podanú ruku prijmeme alebo odmietneme.

Pochopiť vianočné tajomstvo do hĺbky nie je vôbec jednoduché, keďže zahŕňa Boží majestát. Môže človek nejako obsiahnuť Božiu veľkosť a poznanie večnosti?

Je to závažná otázka, či sa dá pochopiť a obsiahnuť Boží majestát a večnosť, ale ja si myslím, že sa to dá. Ale nie z našej moci. Človeka môže kadečo postihnúť. Sú ľudia, ktorí sa snažia okultným myslením dotknúť sa niečoho, čo je za týmto svetom. Priťahuje ich to - Halloween, mŕtve duše, uctievanie modiel. To je však opak Boha. Skutočného Božieho majestátu sa môžeme dotknúť len z milosti v Duchu Svätom.

Človek sa môže snažiť obsiahnuť Božiu veľkosť, napríklad filozofovaním či racionálnym uvažovaním, rozmýšľaním, bádaním. To však neznamená, že jeho vnútro bude zachránené od neistoty, úzkosti, nezmyselnosti.

Kto a za akých okolností môže okúsiť takúto milosť v Duchu Svätom, možno i teraz počas Vianoc?

Na to je dôležité práve to posolstvo. Keď sa Filip pýtal Ježiša, prečo nechce dať Ducha Svätého svetu, ale iba im, Ježiš mu povedal, že svet ho nevidí a nepozná. Čiže ľudia, ktorí sa chcú otvoriť pre poznanie Boha, najprv musia počuť zvesť evanjelia, aby im otvorila dvere. Duch Svätý už urobí ostatné, môže aj osobne zjaviť slávu Boha.

Človek musí byť po Bohu hladný. Svätý Serafim hovorí, že najdôležitejšie je mať hlad po Bohu. A takému človeku treba podať ruku, dať mu Božie slovo. Viera nie je naša súkromná záležitosť, nie je len pre naše náboženské, morálne či citové uspokojenie. Je naším povolaním odovzdávať ju ďalej a ostatným osvetľovať cestu k Bohu. Pokiaľ sa so svojou vierou nepodelíme s inými, ľudia možno nebudú vedieť, ako toho Boha nájsť. 

Vy sám ste v mladosti boli práve na tom druhom brehu; ako neveriaci ste veľmi rázne podávali argumenty proti viere v Boha. Delíte sa o tieto skúsenosti veľmi pútavo, občas aj humorne v rámci svojich katechéz. To už aký veľký zázrak sa vo vašom živote musel stať, že ste aj vy uverili v Boha?

Prešiel som obrovský posun. Až do úplne novej úrovne skúsenosti práve tým, že som čítal evanjelium, ktorému som nerozumel. Keď som dokola čítal Nový zákon, začal som si uvedomovať, že Ježiš ma začal priťahovať. Ale bol úplne iný. Iný v tom zmysle, že keď sme niekedy hovorili o Ježišovi, to s týmto Ježišom z Nového zákona nijako nesúviselo. 

Na vysokej škole som sa spoznal s jedným človekom. Bol veľmi zapálený pre Boha. Na druhej strane som ho vnímal podobne ako seba - človeka s chybami či povahovými nedostatkami. To mi vlastne vyhovovalo, lebo bol to pre mňa jasný dôkaz toho, že nie je dokonalý. 

V našich rozhovoroch sme diskutovali o tom, či existuje Boh, ako vyzerá smrť a to, čo nasleduje po smrti. Nevedel som prijať Boha, keďže ľudia trpia, deti zomierajú... Z týchto diskusií a z čítania Písma som zrazu začal poznávať niekoho, kto mi dával pocítiť, že mi fandí a že chce mňa. 

Vždy som mal pocit, že Ježiš chce len dobrých ľudí, bezchybných, tých kresťanov v kostole, a mňa nechce. 

Veľmi ma oslovilo, keď som sa v evanjeliu dočítal, že Ježiš vyhľadával hriešnikov, bojoval o nich, zachraňoval ich. Bol to iný Ježiš, ako boli moje dovtedajšie predstavy o ňom. Začal mi byť sympatický.

Koľko veľa predsudkov máme o tom, kto je Boh a aký je. Keď som viac čítal Bibliu, začal som Ježišovi aj viac rozumieť. Zároveň som si začal uvedomovať, že potrebujem niekoho, kto ma spasí. Tieto nové postoje zo mňa začali nejako vychádzať, a vtedy som si uvedomil, že v neho verím. 

Čo pre vás, v čase pred vašou osobnou premenou, znamenali Vianoce?

S kamarátmi sme chodievali na polnočnú. Polnočná v Partizánskom znamenala to, že mládež sa zhromaždila okolo kostola, kde sa pilo víno, chalani hrali na harmonike, spievali koledy a okolo nás stále chodili policajti a kontrolovali, či nerobíme verejný neporiadok. Vtedy ma ani len nenapadlo, že Vianoce znamenajú niečo iné, že to súvisí s omšou v tom kostole, kde sa slávi narodenie Ježiša. To som nevedel, netušil; to bolo tabu. Nerozumel som tomu. 

Necítil som Boha, necítil som potrebu ísť sa do toho kostola pozrieť. Pre mňa bola polnočná - ideme von, berieme harmoniku, gitaru, víno, stretneme sa s priateľmi a budeme spievať pri kostole. Keď omša v kostole skončila, buď sme išli domov, alebo sme niekde išli na ďalšie víno.

A ako ste začali prežívať vianočné sviatky potom, keď ste uverili, že Boh miluje a má záujem o všetkých - aj o vás?

Po vnútornom obrátení som navonok vieru ešte nekomunikoval. Žil som naďalej tak ako predtým. Bola to len moja súkromná záležitosť. Ale začal som chodiť pozerať do kostolov v Bratislave, kde sme mávali ako kunsthistorici rôzne pracovné cvičenia. 

Neskôr som začal aj ja sám chodiť do kostolov, keď bola svätá omša. Ostal som stáť vzadu a pozoroval som, čo sa deje. V jednom momente som si uvedomil, keď išli ľudia na sväté prijímanie, že to je to, o čom hovoril Ježiš pri poslednej večeri. Vianoce tak, ako skutočne fungujú, som začal spoznávať až v Cirkvi, keď som prežil znovuzrodenie a vstúpil som do Cirkvi. A až potom, uprostred kresťanov, som začal vnímať tie Vianoce také, aké sú.

Spomínate city, pocity. Ľudia často hovoria, že necítia Boha, necítia jeho blízkosť. Na akú úroveň treba v kresťanskom prežívaní viery posunúť city?

City treba mať, sú dôležité. Ale nevieme ich ovládať či im rozkázať. Aj Pán Boh ich používa voči nám. Podstatné však je, že sa musíme snažiť Bohu veriť bez toho, či pri tom niečo cítime alebo nie.

Pán Ježiš hovorí: "Vojdi do svojej izby, zatvor za sebou dvere a modli sa k svojmu Otcovi, ktorý je v skrytosti. A tvoj Otec ťa odmení, lebo on vidí aj v skrytosti." (Mt 6, 6) Teda nabáda ľudí, že musia uveriť, nie že musia cítiť. Podobne čítame v Liste Hebrejom: "Kto prichádza k Bohu, musí veriť, že je a že odmieňa tých, čo ho hľadajú." (Hebr 11, 6)

Musíme mať konkrétnu vieru voči Bohu ako osobe, ktorá nám otvára srdce tajomným spôsobom, aby Boh vôbec mohol niečo robiť v našom živote. Emócie môžu prísť až potom. Môžu i nemusia. Viera je záslužná vec, viera nie sú emócie. Môžeme sa cítiť i ťažko, prežívať súženie, a predsa máme záslužnú vieru.

U niektorých ľudí sa zase rozum niekedy príliš mieša do Božích záležitostí, ktoré by rád korigoval po svojom. Ako sa odosobniť od toho ľudského a viac vnímať a žiť to božské?

To je ťažká téma. Samozrejme, že človek musí mať rozum, triezvy rozum. S týmto tvrdením som sa mnohokrát stretol v prostredí charizmatického hnutia. Vždy dbali o to, aby na jednej strane neprekážali Božej moci, ktorá niekedy vyvoláva aj prudké emócie. Zároveň si však zachovali triezvosť, ktorá pomáha zaujať správnu reakciu.

Na teológii nás učili, že viera musí byť vždy kontrolovaná rozumom, pretože sme boli v Cirkvi vedení skôr k tomu, aby bola viera správne dogmaticky nastavená. To je síce dôležité, ale rovnako je dôležité aj to, ako je viera postavená v srdci. Hovorilo sa síce o tajomstvách, ktoré sa teológia snažila vysvetliť, ale vždy len v tej miere, ako to vie ľudský rozum formulovať, vysvetliť ako nejakú matematiku, spočítať, zadefinovať. 

Preto i keď človek je dobrý kresťan, dobrý teológ, môže mať problém prijať niektoré veci, nevie ich pochopiť rozumom, má z nich strach. Napríklad o charizmatických daroch povie, že sú to len emócie, alebo že sú od diabla.

Aký postoj by sme mali zaujať, aby sme Božie podnety registrovali, zachytili a s nimi spolupracovali, a nie ich blokovali či dokonca odmietali?

Ak sa človek otvorí pre prijatie vianočného posolstva, uverí v osobného Boha, pozve ho do svojho života, uzná ho za svojho Spasiteľa a Vykupiteľa, čo má robiť, aby toto rozhodnutie v ňom nezhaslo, ale naopak, aby jeho viera ďalej rástla a rozvíjala sa v jeho duchovnom i v praktickom živote?

A to už sú veci, ktoré idú na hlbinu. Toto je veľmi významné posolstvo Vianoc. Mnohí prídu na svet a nie sú chcení, sú odmietaní. Zrazu tu je posolstvo pre tých nechcených, ale i pre tých "chcených", že síce sa rodíme z vôle muža, ktorý chce svojich potomkov, možno len zo svojej sexuálnej potreby "ako vedľajší produkt" alebo z hrdosti. Avšak kto sa pýta človeka, ktorý príde na svet, či je spokojný so svojím životom?

Mons. Mgr. DUŠAN LUKÁČ
v rokoch 1986 až 1990 študoval vedu o výtvarnom umení na filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, kde sa stretol so svedectvom o Ježišovi Kristovi a uveril v Neho. Po skončení štúdia a po usmernení Silvestra Krčméryho odišiel do Rožňavy, aby sa zapojil do života cirkvi. Tam prežil povolanie ku kňazstvu. V rokoch 1992 až 1996 študoval katolícku teológiu na Spišskej Kapitule. Po vysviacke až doposiaľ pôsobí v rožňavskej diecéze. Popri tom zdieľa spoločenstvo s bratmi a sestrami v prostredí charizmatickej obnovy. V súčasnosti pôsobí ako dekan - farár v Brezne.