Juraj Sedláček / Všetko podstatné a dôležité, čo treba vedieť o mužskom strachu

Tri rôzne rozhovory o mužskom strachu s katolíckym kňazom, ktorý sa špecializuje na mužskú spiritualitu, zvlášť na problematiku krízy otcovstva a propedeutiku vzťahu otec a syn. 

V rozhovoroch sa dozviete:
- aké sú najčastejšie dôvody a príčiny mužského strachu,
- čo musí bojazlivý muž pochopiť, uvedomiť si, priznať a čo má odmietnuť,
- ako strach ovplyvňuje duchovný, psychický i fyzický život muža,
- akými technikami môže mať svoj strach pod kontrolou a zvíťaziť nad ním,
- ako vybudovať povestné spoľahlivé "slovo chlapa", ktoré má 100%-nú platnosť!

Mužský strach je fenomén, ktorý vyžaduje risk. Nie každý muž je ochotný podstupovať riziká. Kde je chyba - v mužovi, v jeho výchove či v jeho vzťahoch? Treba prekročiť vlastné hranice. "Až keď muž príde v diskomfortnej zóne na to, kým je, vtedy sa stáva veľkým darom pre seba a pre druhých," hovorí Juraj Sedláček v rozhovore o mužskom strachu.

Mužský strach je veľmi široký pojem; čo je dôležité o ňom vedieť?

V prvom rade treba vedieť, že strach je nedostatok lásky. Strach súvisí s postavením muža, pretože muž je tým, ktorý má byť ten silnejší; ten, ktorý vedie a má vedieť obrániť. To platí nielen v rodine, ale aj v profesijnom živote. Táto úloha patrí mužovi.

Je tým, ktorý vytvára stabilitu v nestabilite a nestabilitu v stabilite, čím prešiel aj svätý Jozef. Na jednu Božiu intervenciu úplne Bohu uveril, hoci nevedel, čo presne ho čaká, napriek tomu bol oporou pre ostatných.

Rovnako tak je to aj v iných rodinách, kde manželka potrebuje stabilnú oporu a deti potrebujú stabilný mužský vzor. Otec tú stabilitu nemá ani necíti, avšak práve toto je to mužské, čo "ustojí" napriek všetkému.

Z čoho majú muži najväčší strach?

Výsledok môjho výskumu, ktorý opisujem v knihe Mužský strach, dáva poznať, aká generácia nám vyrastá. Oslovení veriaci muži vo veku od 18 do 30 rokov, teda v anabolickej fáze rastu a v duchovnej fáze vzostupu, ktorí prežívajú posledné roky synov dneška a stávajú sa otcami zajtrajška, prezradili, že najčastejšie bojujú so strachom z neznámeho, z poníženia, z prevzatia zodpovednosti, z prehry.

Mnohí sa obávajú, že ostanú sami a nebude im mať kto pomôcť a poradiť, majú strach zo svojho svedomia a zo seba samých. Tiež bojujú so strachom z vlastného sklamania, že nebudú dosť dobrí, že nedokážu byť správnymi mužmi, že sklamú blízku osobu. Veľmi častý strach majú z toho, že budú ako otec, ktorý ich opustil.

Tento strach spôsobuje až blok temna alebo, lepší výraz, blok hmly, lebo keď je tma, tam sa dá nejaký záblesk svetla nájsť, ale v hmle nie je možný pohyb a je oveľa ťažší ako v tme. Toto prežívajú synovia otcov, ktorí si vzali život. Ich potomkovia teraz žijú v strachu, že v nich je niečo z otca a kladú si otázku, prečo to urobil. Týmto skutkom samovraždy otca "Boh prestal byť osobou" v živote syna. Ďalšie strachy sú z toho, že niekto iný bude lepší, čo má súvis so súperením, súťaživosťou.

Hovoríš o mužskom strachu zo zodpovednosti; muži sa boja byť zodpovední, nechcú byť zodpovední?

Mnohí chlapci nevedia, prečo by mali dozrieť. Nemali vzory, ktoré im to umožňujú. Nemali vzory, ktoré by im ukázali, ako to vyzerá, keď chlap prevezme zodpovednosť za rodinu. Sú vo svojom detskom svete, ktorý neriskuje prehru ani zlyhanie. Nevedia, kým sú, a preto nemajú istotu, či vôbec môžu niečo ponúknuť.

Niekedy to môže byť preto, lebo narcisticky kontemplujú samých seba. Nechcú opustiť svoju komfortnú zónu, v ktorej by, okrem seba, videli dobro druhého.

A čo zodpovednosť aspoň za seba, za svoj život?

Súhlasím, že zodpovednosť za druhých sa začína prevzatím zodpovednosti za seba. V spomenutom výskume som na túto otázku dostal viacero odpovedí, ktoré by som zhrnul do bázne.

Mladý muž vie, že raz bude musieť prevziať zodpovednosť, ale ešte zatiaľ teraz to nechce urobiť. Ešte si chce užiť, cestovať, športovať a podobne. Ide o citovú zrelosť versus nezrelosť. Mnohí mladí muži, ktorí neinvestovali do vzdelania, si často zoženú hocijaké separované staršie auto, čakajú na výplatu len preto, aby sa najbližší víkend išli s kamarátmi strieskať.

Riadia sa heslom: život je jeden, musíme si ho užiť. Sú aj takí, ktorí vrážajú do budúcnosti, do vzdelania alebo do sebarozvoja a prípravy na svoj dospelý život. Tí, čo sa rozhodli študovať, si väčšinou rok až tri roky po výške založia rodinu, a odrazu stoja pred problémom: máš rodinu, staraj sa, buď zodpovedný. 

Kde nastala chyba, keď sa muži boja prevziať zodpovednosť?

My ich neiniciujeme, nevovádzame mužov do dospelosti; nijakým spôsobom ich nijako nepripravujeme na prevzatie tejto zodpovednosti; a to je možno ten dôvod, prečo sa toho tak boja. Je to niečo, čo ich presahuje.

Muž má byť ten sebaistý, ktorý vedie. Ale on, automaticky, keď nevie, prežíva stav disproporcie, do ktorej musí vstúpiť.

A toto je ten dôvod, pre ktorý zodpovednosť ešte nechce prevziať - lebo má strach z neznámeho. A ešte pod tým je ten strach zo zlyhania.

Majú mužské strachy nejaké spoločné dôvody a príčiny?

Nedostatočné sebauvedomenie. Hodnoty, ktoré muž má a medzi ktorými žije, sú pre neho mienkotvorné. Je to jeho životné prostredie.

A muž je dosť limitovaný prostredím, či je to mužský kolektív alebo zmiešaný; často je tam konzumná mentalita, materialistická mentalita, mentalita ľudí, ktorým sa rozpadla rodina, ktorí nevedia, že vzťah je možný, lebo stále obviňujú niekoho iného, ale nevidia tie svoje chyby, ktoré urobili.

Podvedome projektujú vlastné zlyhanie typu: preto, keď sa to mne nepodarilo, nechcem, aby sa to tebe podarilo. A toto je ten dôvod. Takéto postoje, ktoré bývajú prítomné v kolektívoch a skupinách, na muža rôzne doliehajú. Je tu zranená majoritná časť ľudí, ktorí nedoprajú dobro druhému, ani mu nechcú žehnať.

Ak muž nie je vnútorne pevný, stabilný, konzistentný, toto všetko môže na neho viac pôsobiť, bojí sa zlyhania, posmechu a podobne.

Tak veľmi u muža zaváži mienka okolia?

Don Juraj Malý, väzenský dekan Ústavu na výkon trestu odňatia slobody pre mladistvých v Sučanoch pri Martine hovorí, že chlapca musíš presvedčiť.

Jedna z vecí, ktoré ho presvedčia, je, že "ty si pre mňa jedinečný".

Je potrebné medzi nimi žiť a do istej miery aj znášať to zlo, v ktorom žijú. To zlo neprijímať, ale chlapcov prijímať takých, akí sú. A svojím životom im neustále ukazovať, že sa dá žiť aj inak, a tým prelomiť blok, že napríklad nejde na svätú omšu.

V ponímaní väzenského gangu je najväčšia prehra, že idú za farárom na omšu. Toto oni chápu ako znak slabosti, z ktorého sa iní vysmievajú. Chalan, okrem toho, že túži po otcovstve a po prijatí otcom, chce byť silný a každý jeden z nich, ktorý takto svojou účasťou prisvedčí farárovi, to považuje za slabosť. A opačne, každý odpor v base je veľkosť.

A niečo podľa tohto vzorca, podľa mňa, platí aj v našej civilnej spoločnosti. Napríklad, keď muž ide so ženou na svätú omšu, tak iní muži už mu vyčítajú, čo je v istom zmysle výsmech, že nie je chlap, lebo je podriadený žene a podobne. Ale to, že sú manželia a žijú sviatostne, to už nikto do úvahy neberie. A sviatosť, to je vlastne Ježiš Kristus.

Prečo by malo byť slabosťou pre muža ísť na svätú omšu so svojou manželkou?

Koreňom môže byť aj to, ako hovorí blahoslavený Carlo Acutis, že rodíme sa ako originály a zomierame ako kópie. Akoby sa mnohí báli byť sami sebou, žiť svoj život autenticky. A to povedal aj Svätý Otec František v dokumente Christus Vivit, že svätosť nemožno dosiahnuť kopírovaním iných, lebo ciest k Bohu je toľko, koľko je ľudí.

"Byť svätý znamená stať sa plnšie sám sebou, osobou, ktorou ma Boh chce mať a nie jej kópiou. Ak niekoho kopírujete, ochudobňujete zem, ale aj nebo o to, čo nemôže ponúknuť nikto iný, len vy" (Christus Vivit č. 162).

A to nás má motivovať, aby sme objavovali svoju jedinečnú cestu. Ide o to, vytvoriť si vlastný spôsob, nezávisle od toho, čo hovoria alebo si myslia iní. Inšpiratívne vzory pomôžu mužovi pri budovaní jeho vnútornej stability.

Znamená to, že muž potrebuje vzor, ale nemá ho kopírovať?

Muž potrebuje modlitbu, prácu, vzor. Ide o to, že vzor vytvára postojové hodnoty. Vzor je kompetentnou autoritou z titulu prejdenej cesty.

Vďaka Bohu, minulý týždeň som dovŕšil 20 rokov kňazstva, to znamená, že môžem povedať seminaristom svoju optiku, ktorú som mal ako novokňaz, aké krízy prišli v ôsmom, v dvanástom alebo v pätnástom roku kňazstva, a toto ma robí kompetentnou autoritou.

Oni už nežijú v dobe, v ktorej som žil ja, v 90. rokoch porevolučného nadšenia, ale napriek tomu je to dôležité práve pre postojové hodnoty, že vtedy a tam, s týmito kartami sme dokázali odohrať takúto hru, alebo na tomto aute prešli takúto úctyhodnú vzdialenosť po takomto neuveriteľnom teréne.

A spôsob, ako to predchádzajúce generácie niesli, ako to zvládli, sa stali ich postojovými hodnotami. Vďaka týmto postojovým hodnotám sa stávajú inšpiratívnym vzorom.

Čo si musí muž, ktorý zápasí so strachom, uvedomiť, priznať, pochopiť, prípadne čo má odmietnuť, čomu sa má vyhýbať, čo nesmie popierať?

To je otázka bytia samého so sebou.

Mal by si budovať vnútornú stabilitu tak, aby ju iní neovládali svojimi zraňujúcimi postojmi.

Ide o to, aký je v tej svojej samote a či mu rodičia a vychovávatelia vôbec dovolili byť samým sebou. Je dobré, že so strachom zápasí, berie ho ako súčasť. Muži majú v tomto smere výhodu - stačí, keď so strachom zápasia, pokiaľ je v tej racionálnej časti. A väčšina mužov vtedy urobí rozhodnutie, lebo keby to už prešlo z rozumu do srdca, do tej emocionálnej časti jeho ja, tak asi by tam bolo riziko, že už to rozhodnutie neurobí takéto alebo takéto odvážne.

A vie muž presne, kedy je ten správny čas urobiť rozhodnutie?

To je otázka sebapoznania, stíšenia pred bohostánkom. Treba to však vnímať racionálne a nie tak, že teraz sa mi ukáže ruka z bohostánku, ktorá ma volá. Je to kombinácia sviatostného života, vnútorného modlitbového života a zdravého sedliackeho rozumu.

Teda piliere vzácneho duchovného dedičstva múdrych kňazov, mučeníkov, ako bol Titus Zeman, kardinál Korec, Ernest Macák, sestra Zdenka Schelingová či Anka Kolesárová. Sú veci, kedy si treba povedať: "Nedajme si vziať to svoje vlastné i to naše slovenské." Určite som na strane našej vlastnej slovenskej identity.

Čím sa môže ustráchaný muž inšpirovať alebo poučiť z dedičstva našich otcov?

Vo svojej novej knihe Mužský strach mám podrobne opísané svedectvo, ako nadriadení posudzujú slovenského vojaka v 1. svetovej vojne, kde stále figuruje to, čo si myslím, že platí dodnes, že keď Slovák chce, vie byť pracovitý, vytrvalý, obetavý, húževnatý, schopný ísť za cieľom.

Určite treba vedieť rozlišovať, čo je krátkodobý cieľ - ten typicky feminínny princíp - aktuálny komfort a čo je dlhodobý - maskulínny cieľ, teda čo je tým opúšťaním, aby som sa mohol vrátiť skúsenejší, bohatší, a to predovšetkým o skúsenosť väčšieho sebapoznania, ako reagujem mimo komfortnej zóny až po jej opustenie.

Otázkou je, či je muž schopný opustiť komfortnú zónu a odísť do neznáma alebo vedieť do tejto zóny vstupovať. Tam totiž získava najpodstatnejšie informácie o sebe samom.

Až keď muž príde na to, kým je, vtedy sa stáva veľkým darom pre seba a pre druhých.

Pomocou akých techník môže mať muž svoj strach pod kontrolou, napríklad i v prípade, ak opúšťa práve spomenutú komfortnú zónu?

Skôr, ako muž prevezme zodpovednosť za iných, musí prevziať zodpovednosť za seba. Žiaľ, prvým a najväčším krížom sme si my sami. Máme veľkú skupinu mužov, ktorí sami seba nezvládajú a následne zraňujú ostatných.

Je dôležité, aby muž poznal, kto je on sám a vedel predovšetkým zvládnuť sám seba.

Ani Kristus toto svoje nepoprel, napriek tomu, že mnohí s tým nesúhlasili. Evidentné to je napríklad pri vyhláseniach "tvrdá je to reč, kto to môže počúvať", kde vidíme, že Ježiš nezmenil svoj postoj preto, aby druhí boli s tým spokojní. Ide o to, aby muž pracoval na svojej hlbokej vnútornej sile osobnosti. Vnútorne stabilný človek osloví, ľudia za ním pôjdu a rodina bude mať v ňom oporu.

Modlitba formuje maskulinitu muža. Prostredníctvom nej sa stáva stabilnejší, vnútorne konzistentnejší a vie lepšie pracovať aj so svojimi vlastnými myšlienkami.

Nejde o to, že formálne sa večer niečo odmodlí, ale reflektuje celý deň, ako ho prežil, samého seba vo svetle Božieho slova, vo svetle Krista.

Akú konkrétnu podobu má mať takáto modlitba muža premáhajúca strach?

Skrátka, zostane ticho v Božej prítomnosti, prejde si ešte raz ten deň s Kristom. Uvedomí si, kde bol, že tam vtedy s ním bol aj Ježiš, že sa na neho pozeral, že niečo v jeho prítomnosti zvládol, niečo nezvládol. Všetko reflektuje ako darované veci.

Kde boli dobré veci a víťazstvá, za tie patrí vďaka. Kde boli chyby a prehry, treba si uvedomiť, že Boh i napriek tomu ho neprestal milovať, mať rád.

Duchovný život muža je o tom, že hriechy sú aj konzekvencie, dôsledky niečoho. Nie je to len o tom, že porušil šieste, siedme alebo ôsme Božie prikázanie. To je až dôsledok, prečo to spravil. Za tým však niečo je. Prečo sa zase preklikal na tie škarediny? Ak to spravil, treba hľadať, čo je za tým. Nejaký rozmer v ňom je problémom, pre ktorý sa stali tie veci, prečo zlyhal. A s týmto by mal ísť muž v tichu pred Boha - toto je tá mužská modlitba.

To, že v modlitbe spojí svoje sily so silnejším ako je on sám a zverí mu veci, eliminuje jeho strach.

A ako môže žena pomôcť mužovi eliminovať alebo zvládnuť jeho strach?

V prvom rade mu musí dovoliť byť mužom. Ak mu to nechce dovoliť, muž môže spadnúť do detského pochybovania o sebe, teda do seba-neprijatia, do uzatvárania sa, dokonca môže začať popierať seba samého a svoju identitu. Toto všetko môžu byť dôsledky, ak žena neakceptuje maskulinitu muža. A to sa následne prejavuje aj v jeho chovaní a vzťahoch.

Žena musí mužovi dovoliť byť originálom

Kedy je žena príčinou nejakého zlyhania alebo strachu muža?

Muž musí mať čas si veci premyslieť, aby mohol viesť. Na toto potrebuje čas a sebauvedomenie. Avšak, keď do tohto žena začne priamočiaro vstupovať, veľmi hlboko ho to zraňuje v jeho najslabšom, najintímnejšom mieste. Netvrdím, že muž má patent na rozum, ale, jednoducho, musí mať veci premyslené, aby mohol viesť.

Dôležité je, aby žena nevstupovala do jeho tempa. Aby mu dovolila byť originálom, nie kópiou. Žena má úžasný akcent vyživovacej starostlivosti aktuálnej situácie, ale muž vidí dlhodobý komfort vďaka vízii, ktorú ako muž môže mať.

Preto muž musí mať víziu. Keď ju má, momentálne krátkodobé rozhodnutia môžu z hľadiska ženy pôsobiť kostrbato, ale z dlhodobého hľadiska sa ukážu ako niečo veľmi prínosné.

Ako má byť žena mužovi lepšou oporou?

Okrem uvedeného, mali by i spoločne vychovávať svoje deti, lebo tie rodičov skúšajú. Keď oco nedovolí, tak ide za mamou. V tomto musia byť jednotní, pevní.

Pre ženu je dôležité, aby sa nebála byť zraniteľnou a nechala muža viesť. On, ak si aj najskôr nebude istý, nebude si veriť, môže v tom nádherne vyrásť, ak mu to žena dovolí.

A to platí aj pre ich vzťah. Ak muž svoju maskulinitu v sebe nerozvinie, je to chyba. Každý má nejaký hodnotový svet, ktorý mu je daný výchovou, kultúrou a náboženstvom. Ten sa vybuduje v detstve, počas dospievania a človek sa riadi podľa neho. Je potrebné, aby to manželia o sebe poznali. Ak majú takéto svoje normatívy, je dôležité, aby od druhých nevynucovali správať sa podľa nich.

Ak im druhá strana nevyhovie, nesnažiť sa zmeniť ju, ale seba. Tu je dôležitým prvkom poznať tú odlišnosť muža a ženy a stále sa treba odvolávať na to, že Boh to tak chcel. Treba pamätať na to, že manželstvo je Božia inštitúcia.

Čo by teda mali pochopiť všetky matky, zvlášť pri výchove svojich synov?

Matky môžu urobiť pri výchove veľa dobra i veľa chýb. Výchova mamy aj s tým najlepším úmyslom môže v duši syna, budúceho muža, niekedy spôsobiť problém. Totiž, žena zo svojej ženskej prirodzenosti nemôže poznať, čo duša dospievajúceho chlapca skutočne potrebuje.

Keď sa napríklad nejakej mamy spýtame, akého muža chce pre svoju dcéru, tak povie, že chce zrelého, samostatného, ktorý vie prekonávať prekážky, vie sa uživiť a starať. Ale keď sa jej opýtame, ako vedie svojho syna, tak povie, že sa mu o všetko stará, lebo on musí študovať. Keď nastanú problémy, všetko za neho vybehá.

To sú tie ochranárske mamy, ktoré nedovolia isť deťom ani do prírody hrať futbal, lebo tam sa zašpinia, a čo ak spadnú...? Takáto matka nevie rozpoznať ten rozpor medzi tým, po čom túži a ako vychováva syna.

Každá matka si musí uvedomiť dôsledky svojej výchovy, ktoré môžu predurčovať budúci život jej detí. Mamy by mali pochopiť, že muž rieši vo svojom živote nie bezpečie, ako tomu bolo v jeho detstve, ale význam.

Aký má význam to, že žijem - to je to mužské. Otázka jeho sebavedomia - to je to silné.

To je ten princíp výchovy, že deti nie sú naše, ale Boh nám ich zveruje a požičiava, aby sme ich pripravili pre ich budúci život.

- článok bol publikovaný na zastolom, autor: Júlia Kubicová

Juraj, ešte pár dôležitých otázok, ktoré sme nestihli prebrať v rozhovore pre TV Lux, ani pre portál zastolom. Čo je typické v súvislosti s mužským strachom a súčasnou dobou?

Na mužovi je typické, že nerád ukazuje svoje zraniteľné miesta a určite sa nevracia tam, kde zlyhal, kde urobil niečo zlé a podobne.

A toto môže byť dôvod, prečo napríklad odchádza do virtuálneho priestoru, čo je v súčasnosti jedným z hlavných rodinných problémov. Tam vystupuje v anonymnej internetovej identite a komunikuje s neznámou identitou, ku ktorej sa utieka práve preto, že tam mu nehrozí odmietnutie. Vo virtuálnej ponuke hier môže vyjadriť to hravé a zároveň bojovnícke, čo má v sebe. Tam si nájde svoje vyžitie.

Avšak, ak je to nekontrolovateľné, tak je to zle, pretože takto stráca schopnosť normálne sa vyjadrovať a vytvárať normálne zdravé vzťahy. Ak človek trávi viac ako dve hodiny týždenne pri virtuálnych hrách, je to už choré.

Toto však nezasahuje len istú oblasť jeho života, ale ovplyvňuje to jeho celkový život; takže ako strach ovplyvňuje duchovný, psychický i fyzický život muža?

Prirovnal by som to k takzvanému mužskému ekosystému, čo je štruktúra viacerých vecí, dimenzií, vrstiev a oblastí, ktorá poukazuje na to, že muž preberá hodnotovú a postojovú výslednicu jeho rodičov a starých rodičov.

Či boli zdraví, ako boli materiálne zabezpečení, či tam neboli nejaké abúzy, či uprednostňovali hodnotu skôr mať alebo byť, ako píše Erich Fromm, či kládli dôraz vo výchove na to, aby sme mali, alebo aby sme niekým boli, alebo či sa, žiaľ, vyskytli nejaké manipulatívne veci, či v tej generácii nebol prítomný nejaký narcista, či tam nebolo nejaké suicidium a podobne. Sú to rozličné vonkajšie vplyvy.

A potom sú tam napríklad bloky, ktoré môžu vzniknúť, že muž sa spolieha len sám na seba. Výsostne iba na svoje presvedčenie, na svoj rozhľad a podobne. Tu jednoznačne môžem potvrdiť, že

chlap je pevný, ale je krehký. Keď sa "zacyklí", "zakuklí sám v sebe", je to už len kúsok k abúzom.

Asi každý človek má v živote moment, kedy sa spolieha len na seba...

Určite, je to v človeku, ale u niekoho to nemusí byť prechodným obdobím, a môže to zapustiť korene. Ak sú niektoré veci opakované, môžu vytvoriť blok, a s tým pracovať už je ťažšie.

Napríklad otvorenosť pre nové v živote. Ako som už spomínal, muž má rád vychodené chodníčky, alebo má bázeň zo vstupu do nového z neistoty, čo môže dosť ovplyvňovať, že prestane byť otvorený novým výzvam, a začne v sebe rozvíjať feminnínny princíp, kde je istota, komfort, kde má zabehané veci... a prestáva rásť.

Podobne ako sval, ktorý rastie a regeneruje sa tým, že sa používa. Je to výstižný príklad, pretože muži majú v sebe väčšie množstvo svalovej hmoty, aj viac krvi.

Vrátim sa k nášmu predchádzajúcemu rozhovoru, v ktorom si spomínal modlitbu muža. Čo musí muž spraviť preto, aby bola jeho modlitba Bohom aj naozaj vypočutá?

Boh berie naše slová tak vážne, ako vážne mu ich hovoríme.

Preto je pre muža dôležité, aby nebol nejaký mäkkýš, pudinkáč, kecálek, ale aby o jeho komunikácii platilo: čo slovo, to chlap.

Áno, Boh berie slová muža vážne, ale nakoľko muž berie svoje vlastné slová vážne?

To máme zreteľné zvlášť teraz, v roku svätého Jozefa. V Biblii nemáme zachytené ani jediné Jozefove slovo. A jediné slovo Boha sprostredkované anjelom mu stačí na to, aby Boha poslúchol. A samozrejme, že je tam dôležitý aj vzťah s vlastným otcom; odpustenie otcovi je cesta k otcovi.

Druhá vec je, že kde chýba sebadarovanie, tam nastupuje sebaodmeňovanie. Keď ja stále úzkostlivo vidím iba seba, automaticky sa dostaví strach, ktorý začnem niekomu alebo niečomu pripisovať. A tu ide o to, opustiť zónu komfortu, sýtiť sa sviatosťami a Božím slovom.

To je ako sila Eucharistie, ktorá sa sprítomňuje slovom. Muž v nej stále nachádza odpoveď a posilu na to, čo prežíva, takže odpoveď treba hľadať tu.

Takže muž by mal vyberať vopred rozvážne premyslené slová; a kde sa vytratilo to povestné spoľahlivé "slovo chlapa", s patričnou váhou a 100%-nou platnosťou?

Všeobecne možno pozorovať devalváciu slova, čo vidíme aj v médiách. Na našich chlapských víkendovkách sme mali prednášku na tému "hltače mužnosti", kde boli spomenuté úteky, pod čím sa myslí napríklad to, že muž si ide do práce oddýchnuť, dokáže sa schovávať za dobré veci. A potom abúzy - alkohol, počítačové hry a podobne, nezdravé sebecké využívanie sexuality... Finančná motivácia zasa môže obmedzovať potrebný čas: napríklad zostaň dlhšie v práci a hneď ti to vynahradím.

Ale v tých istých chvíľach tvoje dieťa povie prvé slovo, alebo spraví prvý krôčik. Alebo nestihneš jeho prvý absolventský koncert a výsledok je, že áno, tie peniaze prídu na účet, ale táto chvíľa sa už nebude opakovať. A sebazmýšľanie dieťaťa, ktoré je v istom zmysle "mojim pokračovaním", upadá.

Maskulinita spočíva v sile pozdvihnúť; muž má pozdvihnúť svojich najbližších. On musí výslovne pochopiť, že ide o pozdvihovanie nie seba, ale tých druhých. 

A teda, ako môže muž znova vybudovať silu a váhu svojich slov? Nie je zodpovednosť za svoje slová začiatkom zodpovednosti za všetko ostatné?

Určite s tým súhlasím, môže ho to k tomu posunúť, sú to vzácne veci. Dopracuje sa k tomu i stíšením sa, sebauvedomením, čo je samozrejme tiež darom od Ducha Svätého, a potom takými ľahko splniteľnými predsavzatiami. Určite je dôležitá aj sila spoločenstva, čo znamená obklopiť sa správnymi mužmi. Nájsť si niekoho, pred kým môžem byť zraniteľný. Podstatná je sviatostná sila zmierenia a Eucharistie.

Dôležitá otázka na záver: ako môže muž zvíťaziť nad svojím strachom; je možné vždy zvíťaziť nad každým druhom strachu?

Je to opäť otázka hlbokej vlastnej zrelosti a skúsenosť vlastnej obety. Teda aj to, že muž videl niekoho sa obetovať, že tento svet pre neho existuje versus vôbec neexistuje, a potom, či mu verí.

Skúsenosť sebadarovania, je aj otázkou formácie a iniciácie maskulinity - muži to v tomto kontexte majú ťažšie. Žena sa veľmi rýchlo identifikuje s matkou. My hovoríme o strachu mužov, ale všetci sme sa narodili ako chlapci.

Dôležité je, kedy sa chlapec stáva mužom, kto ho kedy do tej dospelosti dovedie a ako ho vovedie.

Ak vychádzame z toho, že maskulinita sa preberá z muža na muža, môže sa stať, že ak bude obklopený "veľkými deckami", sám môže aj on decko hrať, aby ho takáto skupina akceptovala. Takže otázkou zostáva, čo sa chlapovi pod pojmom muž vôbec vybaví?

A to je to krásne slovenské: hovor žabe v sude vody o mori. Žabe, ktorá celý čas kváka v sude, darmo budem vysvetľovať a opisovať morskú pláž. Druhá vec, keď pod žabou zohrievame vodu, ona si to nevšimne. No keď do vriacej vody skočí, hneď sa snaží dostať preč.

Ale zmena je možná, aj pre muža, ktorý v takomto prostredí vyrastal.

Áno, zmena je možná, keď si muž uvedomí, že to, čo som ja zažil, moja rodina zažiť nesmie, lebo viem, akú má to neprijatie, týranie, zneváženie otcom, či otcova neprítomnosť pachuť. A ty mi, Bože, pomáhaj, aby som ja dal zažiť niečo iné.

A to sú veľmi silné veci už teraz. Dôležité je rozpoznať, o čo tu ide. Treba najprv rozpoznať seba, a potom i tú situáciu. Dôležitá je aj optika a cvičenie v dynamike - čo by som chcel, aby o mne ľudia hovorili, keď budem mať osemdesiat rokov?

Muž by mal mať víziu, kam sa chce posunúť za týždeň, za mesiac, za pol roka za rok.

Iniciačné je aj to, že bude plánovať. Teda nie, zobudím sa a čo teraz? Vízia ho uschopňuje, keď ide za niečím. A tým pádom aj v boji so strachom.

Doc. ThDr. Juraj Sedláček, PhD., DiS.
je vysokoškolský učiteľ, univerzitný kaplán a duchovný správca UPC Trenčín. Špecializuje sa na problematiku krízy otcovstva a propedeutiku vzťahu otec a syn. Takouto formáciou sprevádza mužov na prednáškach, duchovných obnovách, rôznych programoch a projektoch o mužskej spiritualite. Je autorom kníh Otcovské rany, Otcovstvo: problém alebo výzva?, The male identity crisis, Kňaz Juraj Sedláček: Prítomný otec je darom, Mužský strach.