Psychológ Mário Schwarz / Ako uspieť bez vyhorenia, vyriešiť konflikty, prekonať strach
Kresťanský psychológ odpovedá na otázky troch tém: ako horieť a nevyhorieť, ako komunikovať a efektívne riešiť konflikty, ako čeliť strachu a zdolať ho.
V rozhovore sa dozviete:- ako pomôcť, keď "sa nedá" pomôcť,
- aký zmysel mala práca na niečom, čo napokon nevyšlo,
- ako ďalej, keď je človek v situácii bezmoci a "nemá na výber",
- ako nevyhorieť a zužitkovať pravidlo "čo ťa nezabije, ťa posilní",
- kto, kedy, ako, prostredníctvom čoho môže efektívne riešiť konflikty.
Ak niekto pripisuje zmysel života svojej práci, je húževnato motivovaný a v svojom pracovnom zápale často nesprávne preberá zodpovednosti za iných, cieli ku kolapsu svojich síl. A často stačí tak málo - len situáciu rozumne zvážiť, prehodnotiť jej dôsledky i riziká. Zmenou zmýšľania a postoja tak môže zmeniť smer, a dokonca i cieľ.
Pod tlakom okolností sa človek dostáva do situácie, že veľmi chce pomôcť, ale nemôže alebo nevie, ako pomôcť. Vplyvom okolia tak v ňom vzniká chronický stres, ktorý spôsobuje veľké vyčerpanie. Čo by si mal v takejto situácii uvedomiť?
Čo v tomto prípade môže byť najparadoxnejšie, je to, že si ten chronický stres vôbec nemusí ani uvedomovať. A tak tomu prežívaniu nemusí pripisovať veľkú váhu. Až to, že začne pociťovať niektoré prejavy, ho môže zastaviť, aby začal uvažovať aj o sebe. Pritom ešte na začiatku svojej pomoci iným by sa mal zbaviť nereálnych očakávaní nielen od druhých, ale aj od seba.
Určite pomôže aj akceptovanie reality a poznanie svojich limitov. To znamená, že má urobiť, čo je v jeho moci. A zároveň sa netrápiť nad tým, čo v jeho moci nie je.
Ak ide o cieľavedomý typ človeka, ktorý je svedomitý a vysoko motivovaný, prichádza u neho k veľkému sklamaniu, ak svoj cieľ nedosiahne. Aký zmysel mala všetka tá jeho snaha a čas, ktorý obetoval pre niečo, čo mu napokon nevyšlo?
Žiaľ, vďaka našej spoločnosti sme zvyknutí zameriavať sa iba na výsledok a z neho odvodzovať zmysel. Ľudia totiž mnohokrát stotožňujú zmysel s výsledkom. A teda veci majú podľa nich zmysel iba vtedy, ak majú aj výsledok. Ak sa výsledok nedostaví, často povedia, že to celé nemá zmysel. A takéto chápanie ich môže veľmi frustrovať a hnevať, že tá ich vynaložená námaha nemala žiadny zmysel. Ja som však presvedčený, že je potrebné tieto dve skutočnosti jasne odlíšiť.
Zmysel môžu mať aj tie veci, kde sa nedostaví očakávaný výsledok. A teda dôležitejšie je, aby sme sa zamerali na zmysel, nie iba na výsledok.
Vtedy sa totiž necítime znechutení. Lebo v tomto prípade si uvedomíme, že sme sa pritom mohli aj veľa naučiť, a tým sa aj posunúť niekde inde. Situácia, že sa nedostaví výsledok, môže byť výzvou na zmenu nášho postoja alebo dokonca môže viesť aj k zmene nášho pôvodného cieľa.
Je dobré mať svoje ciele a dosahovať ich, no veľa závisí od okolností, možností, prostriedkov a hlavne vnútorného nasadenia. Aký by mal byť správny postoj cieľavedomých ľudí?
Samozrejme, že je nevyhnutné, aby sme mali v živote ciele. Máme sa ich snažiť aj dosiahnuť, ak sú dobré. Avšak, mali by sme vedieť aj pripustiť, že vzhľadom na okolnosti alebo iné prekážky ich nemusíme vždy kŕčovito dosiahnuť. Mať cieľ, ale vedieť byť s ním aj flexibilný, ak to bude nevyhnutné. Zamerať sa na to, čo v mojej moci je, a nie na to, čo v mojej moci nie je. Okrem toho je veľmi dôležité odlíšiť ešte ideálne riešenie od optimálneho.
Aký je rozdiel medzi ideálnym a optimálnym riešením?
Ideálne riešenie je často teoretické, nedosiahnuteľné, "akoby v oblakoch". A o takomto riešení vieme iba snívať. Naproti tomu, optimálne riešenie je také, aké je najlepšie možné, ktoré však máme aj k dispozícii a je dosiahnuteľné.
Ak si toto uvedomíme, môžeme zostať motivovaní bez toho, aby sme boli frustrovaní. Veľmi často pomáha aj to, že sa na veci pozeráme z nadhľadu. A v neposlednom rade sa pozerať na to, čo všetko sa nám podarilo a byť za to hlavne vďačný.
Vplyvom okolností sa človek môže dostať do situácie bezmoci. Rozhodnutia, ktoré v takomto rozpoložení vykoná, a nie je s nimi stotožnený, odôvodňuje tým, že "nemá na výber". A napokon si ani nevie dať odpoveď na otázku: Ako ďalej?
Ani si to neuvedomujeme, keď to hovoríme, ale fakt je ten, že vždy máme na výber. A keď človek hovorí, že nemá na výber, tak často sa vlastne už nejako rozhodol, iba nie je spokojný s tým, čo si vybral a chce to vlastne zmeniť. Pretože zaujať nejaký postoj je o rozhodnutí. Podľa Frankla zaujať nejaký postoj môžeme dokonca aj v situácii bezmoci. A tak vždy máme na výber minimálne dve možnosti. Okrem toho môže byť nápomocné položiť si otázku: "Čo iné sa s tým dá ešte urobiť?"
Základom riešenia môže byť zmena postoja. Ak nemôžem zmeniť situáciu, vždy môžem zmeniť svoj postoj k tej situácii a klásť si aj iné otázky: "Čo je v mojich silách zmeniť v tejto situácii?", "Čo chce odo mňa Boh?"
Nie je psychicky ani fyzicky možné dlhodobo udržať vysoké životné tempo. Príde čas, keď nadšenie vyprchá a všetko to, čo človek miloval, sa obráti proti nemu a zrazu pocíti vnútorný odpor k ľuďom i činnostiam, pre ktoré sa obetoval. Vyhára v ňom iskra života. Podľa akých príznakov má spozorovať blížiaci sa stav vyhorenia?
Príznaky pri syndróme vyhorenia delíme na subjektívne a objektívne. Medzi subjektívne patrí napríklad veľká únava, znížené sebahodnotenie, horšia koncentrácia pozornosti, ľahšie podráždenie, negativizmus, nedostatok energie a nadšenia. Vyhoretého človeka všetko nadmerne zaťažuje. Medzi objektívne patrí napríklad znížená výkonnosť.
Ako neprepadnúť do ťažšej fázy vyhorenia?
V prvom rade sa zastaviť a uznať, že veci nemám pod kontrolou a som vyhoretý. Až vtedy môže nastať zmena. Potom je nevyhnutné vedieť nielen dávať, ale naučiť sa aj prijímať, aby sme mali z čoho rozdávať. Lebo človek zrazu cíti, že už ďalej nevládze. Teda, potrebujeme poznať, odkiaľ vieme čerpať silu aj my. To znamená zvýšiť tie zdroje, ktoré nám pomáhajú a ubrať z tých zdrojov, ktoré nám energiu odoberajú. Nie je hanba obrátiť sa na odborníkov.
A ako je to s tvrdohlavými typmi ľudí, ktorí nemienia prijať pravdu o sebe, čo logicky vyžaduje otázku: Aké sú následky vyhorenia?
Následky vyhorenia prebiehajú postupne. Najskôr je to strata angažovanosti, potom nástup cynizmu a útek od všetkého. Postupne sa radikálne mení správanie, človek neznáša kritiku a spoločnosť iných. Až to prejde k depersonalizácii, prázdnote a pocitu zúfalstva. A často končí v stiesnenosti, depresii až totálnom vyčerpaní.
Keby si mal vyhodnotiť situáciu zo svojej praxe, čo býva najčastejšou príčinou vyhorenia?
Je to podľa mňa neschopnosť spomaliť a zastaviť sa. A potom stotožňovanie výkonu so zmyslom, ako som to na začiatku spomínal.
Aká prevencia pred vyhorením je podľa teba najúčinnejšia?
Podľa mňa je potrebné nezameriavať sa iba na jeden cieľ v živote. Okrem stanovovania si cieľov v živote treba hľadať aj prostriedky k nim. Snažiť sa veci plánovať. Byť ochotný vypočuť si aj spätnú väzbu, ktorá môže byť kritická.
Našou úlohou je druhým pomáhať a nie ich meniť. Pozerať sa na život z nadhľadu. Čerpať silu aj z duchovných zdrojov.
Poučiť sa z chýb a neopakovať ich. Naučiť sa nájsť si čas aj na seba. Byť si vedomý, že úspech nemá byť cieľom, ale vedľajším produktom.
Max Kašparů pri prevencii vyhorenia ponúka ako základ týchto 6 pilierov: zmysel existencie, bezpečné zázemie, priatelia, ľudia, pre ktorých pracujeme, vedomie, že som nielen na správnom mieste, ale aj na svojom mieste, duchovný život.
Pozitívny odkaz životnej traumy je "čo ťa nezabije, to ťa posilní". A tak je pravdou, že nešťastie môže človeka pozdvihúť vyššie?
V psychológii sa hovorí aj o tzv. post-traumatickom raste. Ide o situáciu, keď zranenie alebo trauma spôsobia, že my sa po nej dostaneme na vyššiu úroveň než sme boli predtým. A tak náš vhodný prístup a správny postoj hoci aj k vyhoreniu môže byť potenciálom k takémuto post-traumatickému rastu. A my sa potom môžeme dostať dokonca vyššie, než sme boli pred vyhorením.
........................................................
Kde sú ľudia, tam sú konflikty. To platí už od stvorenia našich prarodičov. Koniec koncov aj najmúdrejšia Kniha života - Sväté písmo je od začiatku až do konca popretkávaná konfliktami. A nie hocijakými. Krvavými. Je vôbec možný život bez konfliktov? Je možné, aby ľudia, ktorí sa majú radi, dosiahli bezkonfliktný stav? Odpovede nájdete v našom ďalšom rozhovore na tému: ako efektívne riešiť konflikty.
Ak zlyhá komunikácia a nie je ochota zmeniť seba, ale toho druhého, vzniká konflikt. Na základe akých faktorov ho možno definovať?
Ide o situáciu, keď nie je súlad záujmov, cieľov alebo činov ľudí, ktorí sú vo vzájomnom vzťahu. Avšak, aby sme mohli hovoriť o medziľudskom konflikte, musia byť splnené tri základné faktory: musí ísť o jednu vec, sú na ňu dva pohľady, ľudia majú vzájomný vzťah alebo tá jedna vec sa týka oboch.
Ak by sme mali rozdielne pohľady na tú istú vec, ale neboli by sme napríklad vo vzájomnom vzťahu, tak by sme o konflikte v pravom slova zmysle nemohli hovoriť.
Hoci slovo konflikt evokuje niečo negatívne, v praxi môže vplývať ako deštruktívne, tak i konštruktívne. Aký náboj teda v sebe nesie?
Musíme si uvedomiť dôležitý fakt, že konflikt je sám osebe neutrálny. Negatívne bývajú často len dôsledky, ktoré môže mať konflikt na zainteresovaných ľudí. Ak sa na konflikt pozrieme z nadhľadu, tak si môžeme uvedomiť, že z konfliktu sa dá vyťažiť aj pozitívna hodnota. Avšak za predpokladu, že k nemu budeme pristupovať efektívne.
Konflikt je životná lekcia, ktorá človeka veľa naučí aj o ňom samom. Teda nejedná sa o nič povrchné, pretože zasahuje hlboko do psychiky človeka. K akému poznaniu nás môže konflikt doviesť?
Konflikt môže byť dobrou príležitosťou, aby sme si uvedomili naše odlišnosti alebo, naopak, aj to, čo máme s druhými spoločné. Ak sa vďaka konfliktu posunieme ďalej v hľadaní spoločných riešení, môžu mať aj pozitívnu hodnotu, pretože, paradoxne, vďaka konfliktu s druhými môžeme dokonca aj duchovne rásť.
Na čo pri konfliktoch nezabúdať, čo si treba uvedomiť?
V konflikte rozlišujeme dva základné faktory: vecný a emočný. Vecná časť konfliktu je vlastne problém, na ktorý sa rozdielne pozeráme. Omnoho častejšie však ľudia pojem konflikt chápu ako emocionálny obal, ktorý je nabalený na vecnom jadre. Väčšina ľudí však tento ľudský aspekt nazýva nesprávnym termínom konflikt. V skutočnosti je to však iba jeho jedna časť.
Uvedomiť si, že konflikt je zložený z vecného problému a emočného obalu, môže napomôcť tomu, aby sme ho správne pochopili. Ak sa pokúsime dať nabok emócie, ak to je aspoň sčasti možné, a zameriame sa na vecnú stránku, môžeme konflikty lepšie riešiť.
Príslovie hovorí: Kto sa chce biť, palicu si nájde. Debata o príčinách konfliktov by tak nemusela mať konca; ale čo býva tou najčastejšou, najhlavnejšou príčinou konfliktov v rodine?
Môžu to byť financie, napríklad kde ich zarobiť, ale aj kde ich minúť. Ďalej to môže byť sexuálna oblasť, výchova, ale aj oblečenie, svokrovci, bývanie a darčeky. Iná problematická oblasť je trávenie voľného času, domáce práce, zladenie kariéry s časom pre rodinu, prípadne viera a náboženstvo. Výčitky a obviňovanie, ale aj nevhodná komunikácia sú dôvody konfliktov. Inou kapitolu sú konflikty pri negatívnych javoch, ako sú závislosti, agresia a nevera.
Aký prístup teda zaujať ku konfliktom?
Existuju dva základné, jeden založený na pozícii a druhý na záujmoch, ale odporúčam ten efektívnejší spôsob - založený na záujmoch.
V tabuľke: rozdiely v prístupoch pri riešení konfliktov.
Existuje nejaké univerzálne riešenie na všetky konflikty?
Položme si otázku: "Kde sa skončili všetky vojny?" História hovorí jednoznačne: za rokovacím stolom. Tak je potom dôležitá iná otázka: "Prečo nejdeme za rokovací stôl hneď?" A teda, história nás učí, že na to, aby sme riešili konflikt, tak je to možné vďaka komunikácii, hoci jej priebeh môže byť aj náročný. Pretože je fakt, že vďaka komunikácii vieme konfliktom predchádzať.
Ak konflikty vzniknú, vďaka komunikácii ich môžeme efektívne riešiť.
Niekto si však môže mýliť kritiku so spätnou väzbou. Aký je medzi nimi rozdiel?
Spätná väzba je zameraná na správanie toho druhého a správanie sa dá ľahšie zmeniť. Kritika sa však zameriava na osobnosť druhého, a to je oveľa náročnejšie zmeniť. Ľudia často kritiku preto berú ako útok na ich osobu.
A správny prístup, ktorý treba zaujať v riešení konfliktnej situácie?
Ak sa kritiky voči iným nevieme vzdať, tak ju aspoň posuňme do konštruktívnej úrovne, kedy druhému aj navrhujeme, čo by sa s tým, čo sme skritizovali, dalo aj robiť alebo napraviť. To znamená, že mu ponúkame aj riešenie. Takýto prístup nás oboch môže posunúť.
Pretože veľmi veľa konfliktov sa začína tým, že niekto niekoho začne kritizovať. A tento reaguje tým, že sa bráni, ale nedôjdu spolu k žiadnemu výsledku. Teda to, čo nás môže posunúť, je práve spätná väzba. Ak ju však budeme brať ako útok alebo kritiku, tak nič s tým nerobíme.
Ak máme záujem rásť v zrelosti, tak nám môže pomôcť, ak dokážeme kritiku pretransformovať na spätnú väzbu, pretože tá nás nezraňuje, ale môže posunúť ďalej. Z toho tiež potom vyplýva, že aj my poskytujme druhým spätnú väzbu, a nie kritiku.
Čo vzájomnú komunikáciu najviac komplikuje?
Najväčšiu komplikáciu v komunikácii vnímam vtedy, ak človek zaujme postoj: "Ja ti niečo hovorím a ty ma počúvaj." Pretože ten druhý potom zaujme ten istý postoj. A máme tak dvoch ľudí, ktorí chcú naraz hovoriť, ale nie je nik, kto by v komunikácii počúval. A to už je konflikt.
A čo teda treba zmeniť v komunikácii, aby ku konfliktu nedošlo? Alebo, ak už k nemu došlo, aby sa konflikt vyriešil?
Odporúčam predchádzajúci postoj zmeniť na: "Ty hovor a ja ťa budem počúvať." Totiž, ak ten druhý má pocit, že je vypočutý, tak existuje vysoká pravdepodobnosť, že si potom on vypočuje aj nás. A táto zmena postoja pri komunikácii je to, čo môžeme zmeniť u seba, nie u druhého. A s takýmto zmeneným postojom sa potom určite dá niečo urobiť.
Ak máme záujem vyriešiť konflikt k obojstrannej spokojnosti, je vhodné, aby sme začali zmenu od seba, a teda aby sme nielen počuli, čo ten druhý povedal, ale najmä, aby sme sa snažili aj pochopiť, čo tým chcel ten druhý povedať.
Rozhovory boli publikované na zastolom, autor: Júlia Kubicová.
Prečítajte si aj rozhovor: Jozef Schwarz / Cez relikvie môžeme hmatateľne vnímať volanie k svätosti
Mgr. Mário Schwarz, PhD.