Peter Šimko / Človek participuje na moci a autorite Božej - dokáže aj nemožné
Rozhovor s generálnym vikárom Trnavskej arcidiecézy, riaditeľom Arcibiskupského úradu v Trnave o tajuplnom srdci človeka.
V rozhovore sa dočítate:
- čoho všetkého je schopné ľudské srdce,
- aké tajomstvá Boh zakódoval do ľudských sŕdc,
- akým spôsobom sa človek stáva bohom a čo to pre neho znamená,
- do akej miery ovplyvňuje človeka nenávisť a ako sa jej má zbaviť,
- či diabol môže zlikvidovať Boží plán.
Ľudské srdce je plné záhadných tajomstiev. Ľudia sa môžu nazývať bohmi, lebo im bolo dané Božie slovo, na ktorom majú účasť (sv. Augustín, porov. Jn 10, 34). Podľa generálneho vikára a riaditeľa Arcibiskupského úradu v Trnave Petra Šimka, človek je povolaný mať účasť na autorite a moci Božej. Svoje túžby dokáže realizovať do neuveriteľných rozmerov, doslova dokáže aj nemožné. Má to však jeden háčik.
Ľudské srdce je niekedy veľmi komplikované. Čo to je a ako ho treba vnímať?
Termín srdce používame na telesný orgán, ktorý pumpuje krv do celého tela, ale aj na duchovné centrum človeka, z ktorého sa "pumpujú" naše myšlienky, túžby, slová, skutky, ako je to uvedené v Knihe prísloví 4, 23: "Veľmi stráž svoje srdce, lebo z neho (vyvierajú) žriedla života." Zo srdca vychádza všetko naše dobro či zlo. Srdce človeka, ako centrum našej osobnosti, je stvorené Bohom v okamihu počatia, teda nie je zdedené, je to naše "ja".
Poznáme srdcia dobré i menej dobré. Aké je dobré srdce a ako ovplyvňuje život?
Dobré srdce je také, v ktorom je harmónia vo vzťahu k Bohu, k sebe, k ľuďom dobrej vôle a k prírode. Ak je srdce dobré, to, čo človek realizuje, bude slúžiť k všeobecnému dobru, mieru a porozumeniu podľa vzoru Turíc (Sk 2).
Čím je charakteristické srdce choré a pokazené?
Všetko, čo Boh stvoril, bolo dobré, pokiaľ to niekto iný nepokazil.
Ak je srdce pokazené, čo človek vytvorí, bude spôsobovať rozdelenie a chaos, ako o tom hovorí správa Biblie o Babylonskej veži (Gn 11). Nebolo najprv zlo a potom dobro, ani zlo a dobro nevzniklo naraz. Pokaziť sa môže iba to, čo bolo predtým dobré. Pokazené srdce je tvrdé srdce, z ktorého vychádzajú zlé myšlienky, smilstvá, krádeže, vraždy, cudzoložstvá chamtivosť, zlomyseľnosť, klamstvo, necudnosť, závisť rúhanie, pýcha, hlúposť (Mk 7, 21-22).
Zo srdca tak vychádza dobro i zlo. Kedy a ako sa prejavujú?
Srdce človeka je tajomná biblická záhrada Eden, kde sa nachádza strom života - napojenie na Boha, večnosť, lásku a strom poznania dobra a zla - prirodzený mravný zákon, ktorý je zároveň našou životnou skúškou. Preto, ak konáme dobro, ktoré je v zhode s prirodzeným mravným zákonom, naše srdce žije v harmónii.
Ak konáme proti nemu, odcudzujeme sa na život mimo srdca, podobne ako Adam a Eva, mimo raja. Vetu: "Zo srdca vychádza naše dobro i zlo" by som mohol preto spresniť takto: Dobro vychádza z nášho srdca, ak žijeme v súlade so svojím srdcom, teda v súlade s objektívnym Božím zákonom. Zlo sa prejavuje vtedy, keď človek vytvára odpor proti svojmu srdcu.
Ľudské srdce tak predstavuje potenciál veľkých činov. Čoho všetkého je teda schopný človek?
Tým, že človek má srdce, je schopný realizovať či materializovať svoje myšlienky, túžby a predstavy až do neuveriteľných rozmerov. Sám Ježiš povedal: Všetko je možné tomu, kto verí (Mk 9, 23). V týchto slovách je odpoveď na Vašu otázku.
Boh zakódoval do ľudských sŕdc veľké tajomstvá. Prezraďte niečo z nich.
Naše srdce je vnútorne prepojené s Bohom až tak, že Ježiš Kristus židom povedal: "A nie je napísané vo vašom zákone: "Ja som povedal: Ste bohmi?" (Jn 10, 34). Človek je vrcholom stvorenia, v ňom Boh obdivuhodne spojil duchovný a materiálny svet. Kto je človek, že sv. Pavol píše: "Neviete, že budeme súdiť anjelov?" (1 Kor 6, 3).
Človek je povolaný mať účasť na moci a autorite Božej; stáva sa bohom.
A toto všetko je uložené v našom srdci; tu sa nachádza náš unikátny projekt, ktorý ukazuje na to, kto som, prečo som tu, aký zmysel má môj život. Tým, že Boh vždy tvorí originály, aj naše srdce je originálom.
V srdci človeka sa nachádza svedomie, čo je jemný Boží hlas v každom z nás. Boh ho tam zakódoval, aby sme život smerovali k dobru a nepokazili sa zlom. Svedomie nás spája s Bohom.
Ale poznáme rôzne druhy svedomia; ako kvalita svedomia ovplyvňuje intenzitu spojenia s Bohom?
Ľudia si často mýlia hlas svedomia za vnímanie dobrého alebo zlého pocitu vychádzajúceho z toho, čo sme urobili alebo mali urobiť. Svedomie nám dáva úsudok o skutku. Úsudok je správny, ak sú správne obe predchádzajúce premisy. Prvá premisa je skutok ako taký, druhá porovnanie skutku s večným objektívnym poriadkom, teda s Božou vôľou a potom prichádza úsudok.
Deti vnímajú dobro a zlo jasnejšie, lebo nie sú zaťažené porovnávaním, peniazmi, slávou, mocou. Poznáme napríklad, ako na nás vplývalo napätie v rodine alebo aké sú nádherné čisté oči a úprimná radosť dieťaťa. Ježiš sám povedal: Ak nebudete ako deti, nevojdete do nebeského kráľovstva (Mt 18,3).
Cez sklamania a pohoršenia sa človek mení a má strach veriť druhým, ale predsa v sebe má túžbu vrátiť sa k tej nevinnej a čistej radosti. Čo by za to dal?
Čo sa týka svedomia, ide o to, aby bolo pravdivé, isté - bez strachu, že sa mýli a bdelé - vnímajúce úsudok už pred skutkom, nie až po ňom. Studňa dáva vodu, ale ak z nej nečerpám, kanáliky sa postupne zanášajú a dáva menej a menej vody. Tak je to aj so svedomím, treba ho očisťovať. Problém je, že to sami nedokážeme. Sám sa neočistím, môžem len dovoliť Bohu, aby ma očistil.
Prečo nie sám?
Odpoveď je jednoduchá: sám si lásku nevyrobím, potrebujem na to niekoho. Ani sám si nedokážem odpustiť, ak neuverím, že mi bolo odpustené. A keďže Boh je ten, ktorý ma naprojektoval a je náš Otec, on to vie najlepšie - ponúka odpustenie, amnestiu získanú obetou Ježiša Krista. Boh robí všetko, aby nás zachránil. Jeho záchrana je hlboko osobná.
Môže zlo alebo priamo satan zničiť srdce človeka?
Naše najhlbšie vnútro nemôže ani satan posadnúť, dokonca ani satan nedokáže satanizovať svoje srdce, lebo v srdci bude vždy plameň Boží. Zloba človeka vychádza z toho, že sa búri proti svojmu srdcu a snaží sa ho zatvrdiť, zamurovať, ale nemá moc zničiť ho.
Zlo preto nemá moc zvíťaziť nad Božím plánom.
Ak je srdce tvrdé, plné zla a nenávisti, ako to ovplyvňuje život človeka?
Neznášanlivosť či až nenávisť hovoria o tom, že ten človek je vnútorne zranený, teda vnútorne chorý. Je to ako s chrípkou. Kto jej podľahne, tak vypúšťa do okolia vírusy. Ak nás niekto neznáša, či nenávidí, nie je to príjemné, hlavne, keď musíme byť blízko toho človeka, lebo sme v riziku, že jeho "vírusy" nás nakazia. Ide o to, ako sa chrániť a pomôcť tomu človeku uzdraviť sa.
Je nevyhnutné v takejto situácii niečo bezodkladne spraviť?
Ak som ja príčinou toho, že ma niekto neznáša, treba sa mu ospravedlniť. Poprosiť o odpustenie či ponúknuť náhradu krivdy. Niekedy pomôže aj tretia osoba. Ak by aj neprišlo k zmiereniu, z mojej strany som urobil všetko a dám ostatné do Božích rúk. Je dôležité, aby som sa oslobodil od zlého spojenia s dotyčnou osobou.
Nie vždy prichádza k zmiereniu, na to treba čas a spoluprácu s Božou milosťou, ale ľútosť je nevyhnutná. Ak nie som príčinou toho, že ma niekto neznáša, či nenávidí, ide zväčša o nedorozumenie. Ak je dotyčná osoba schopná dialógu, treba sa v pokoji porozprávať a vysvetliť si veci.
Niekedy vnímame, akoby bolo zlo malo "zelenú". Čo je pravým dôvodom odporu, neznášanlivosti až nenávisti?
V dnešnej dobe neznášanlivosť a nenávisť sú na vzostupe. Dôvodom sú nesplnené očakávania od ľudí, seba či od falošnej predstavy Boha. Veľkosť nenávisti vždy hovorí o veľkosti predchádzajúcej lásky. Veľa nenávidieť môže iba ten, kto predtým veľa miloval.
Ako si treba svoje srdce chrániť, nenechať ho nakaziť či zmanipulovať zlom?
Ježiš nám ponúka návod, ako nebyť manipulovaný zlom vychádzajúcim z človeka: Milujte svojich nepriateľov, robte dobre tým, čo vás nenávidia, žehnajte tým, čo vás preklínajú, a modlite sa za tých, čo vás potupujú! Peter mal túžbu ísť za Ježišom kráčajúc po mori.
Človek dokáže predsa aj nemožné. Má to však jeden háčik - srdce bez upriamenosti na Boha sa začína topiť.
Všetky naše plány, aj tie najhumánnejšie sa začnú topiť, strácať bez Boha. Ide o Boha, nie podľa našich predstáv, ale o Boha, ktorý je nad naše predstavy.
Tento paradox vidíme v Eucharistii: Všemohúci prítomný v krehkej hostii - prevyšuje to naše zmysly a rozum. Sme na križovatke. Slobodne sa rozhodujeme, či v zmysle "zvládnem to sám" alebo "Bože, zachráň ma". Jedna cesta vedie do samoty pekla, druhá do spoločenstva blaženosti.
Prečítajte si tiež: Generálny vikár a riaditeľ arcibiskupského úradu, sudca arcidiecézneho tribunálu Mons. Peter Šimko / otázky a odpovede
v kňazskej službe pôsobil vo viacerých farnostiach a zároveň ako dekan Smolenického dekanátu, notár, neskôr obhajca zväzku a napokon sudca Arcidiecézneho tribunálu, generálny vikár Trnavskej arcidiecézy a riaditeľ Arcibiskupského úradu v Trnave. Zároveň je i kanonikom, rektorom Katedrály svätého Jána Krstiteľa, tiež členom Kňazskej rady a Zboru konzultorov Trnavskej arcidiecézy a tajomníkom komisie na posúdenie predpokladaných videní a zjavení; venuje sa aj službe oslobodenia.
Vo voľnom čase sa rád kondične vracia k aktivitám, ktoré v minulosti vykonával profesionálne: závodnej cyklistike, behu - na dlhé trate, špeciálnemu, cezpoľnému a orientačnému. Ako absolvent ZUŠ svoj hudobný talent dodnes rozvíja v hre na akordeóne. Medzi jeho špeciálne záľuby patrí mineralógia, zoológia, športová streľba a survivaling.