Generálny vikár Peter Šimko / Potrebujem niekoho, aby som bol slobodný
"Je to otázka pokory - priznať, že sám to nedokážem," vysvetľuje generálny vikár, riaditeľ arcibiskupského úradu Mons. Peter Šimko v rozhovore, ako sa vyslobodiť z vlastného otroctva a nadobudnúť vnútornú slobodu.
V rozhovore sa tiež dočítate:
- čo je skutočná sloboda;
- ako ju má človek nadobudnúť a udržať si ju;
- čo je za "oslobodením", ktoré ponúkajú rôzne náboženstvá, ideológie a sekty prostredníctvom svojich metód;
- akú daň či výkupné človek platí za to, keď sa nimi nechá zmanipulovať;
- ak je človek už Ježišom oslobodený, čo má robiť, aby bol tým, čím má byť.
Žiť v úplnej slobode duchovnej, duševnej, mentálnej vôbec nie je jednoduché. Človek i nevedome zapredáva svoj čas, myseľ, srdce - veciam, práci, záľubám či rôznym závislostiam, alebo malichernostiam, zbytočným starostiam a strachom, ktoré napokon ovládajú jeho bytie a znemožňujú mu žiť pravdivý šťastný život.
Človek nie je schopný rozvíjať svoj potenciál v svojej jedinečnej autenticite a originalite, pokiaľ je pod nadvládou niečoho alebo niekoho. Ako sa má vykliesniť z panciera - väzenia svojich slabostí a závislostí, a ako žiť pravý šťastný a plnohodnotný zmysluplný život sa dozviete od Mons. Petra Šimka.
Pojem sloboda sa značne sprofanizoval; čo v skutočnosti znamená vnútorná sloboda?
Vnútorná sloboda je termín, ktorým označujeme skutočnosť, že sme nezávislí na osude. Je to dar Boží. Bežne termínom sloboda sa myslí to, že si môžeme zvoliť dobro alebo zlo.
Boh nám však slobodu nedaroval na to, aby sme si mohli zvoliť aj zlo.
Slobodu nám Boh dal preto, aby sme si nie museli, ale mohli vybrať dobro.
Áno, je to spojené aj s rizikom, že sa rozhodneme pre zlo, ale bez tohto rizika by nebola možná večná odmena.
"Vnútorná sloboda" sa v lákavom obale ponúka v rôznych falošných alternatívach; aké metódy oslobodenia praktizujú nekresťania?
Na dosiahnutie vnútornej slobody rôzne náboženstvá a ideológie ponúkajú rozličné metódy, napríklad prostredníctvom nirvány, autosugescie, citovej apatie a podobne.
Avšak je to veľký omyl, lebo v tomto prípade nejde o nadobudnutie skutočnej slobody.
Napríklad budhisti tvrdia, že človek je slobodný vtedy, keď nebude mať žiadne potreby, alebo aspoň ich minimalizuje. Satanisti tvrdia, že sloboda je pre človeka najväčšie prekliatie, preto mu je lepšie, keď bude žiť ako zviera a oddá sa svojim pudom.
Tieto tendencie sú už prítomné aj v našej krajine, napríklad človek si chce riešiť veci sám, tvrdí, že nepotrebuje nikoho, lebo sa nemôže na nikoho spoľahnúť, alebo prevádza rôzne meditačné metódy ako sám v sebe riešiť pocit viny, únik do virtuálnej reality, nadmerné jedenie či pitie, zvrátené sexuálne praktiky, extrémne vyventilovanie svojho napätia cez šport, zabíjanie nielen zvierat, blízkosť smrti.
Keď zmanipulovaný človek zapredá svoju slobodu do otroctva tých, ktorých ste práve vymenovali, nikdy to nie je zadarmo. Akú daň či výkupné musí zaplatiť za takýto omyl?
Otroctvo má svoju "výhodu", že človek nemusí rozmýšľať. Avšak nevýhodu má v tom, že musí uspokojovať svojho démona, pre ktorého musí podávať výkon.
Čím podáva lepší výkon, tým jeho "šéf" bude spokojnejší, ale aj náročnejší. Bude chcieť stále viac a viac.
Síce človeku to niečo prináša, ako napríklad peniaze či popularitu, ale stráca vzťahy, čas a do jeho vnútra prichádza smútok. A vtedy začína vnútorný boj, najmä v tichu samoty.
Boh rešpektuje slobodu človeka, aj keď mu človek povie "nie".
Ak človek povie "nie" manipulátorovi či svojej lá(s)kavej závislosti, tí mu ukážu svoju agresivitu, či začnú ho citovo vydierať alebo ho odvrhnú ako vec.
Možno to prirovnať k hriechu?
S hriechom je to podobne. Ľudom sa zdá, že si môžu dovoliť trošku hrešiť, veď komu tým ublížia? Chcú hrešiť tak, aby to mali stále pod kontrolou.
Lenže hriech chce stále viac a viac, a keď nie veľa, tak aspoň trocha viac, alebo aspoň pravidelnejšie.
Namotáva si ľudí ako skúsený psychopat. Svoju skutočnú tvár ukáže až vtedy, keď si myslí, že sú v jeho moci, teda keď sú na ňom závislí. Stačí, že emocionálne.
Takéto zlo vplýva nielen na slobodu človeka; čo spôsobuje?
Zlo ako také spôsobuje, že sloboda človeka sa umenšuje a smeruje k osudovosti, teda človek už koná viac-menej inštinktívne, lebo "musí". Takto sa ľudia "musia" hnevať, nadávať, fajčiť, piť alkohol...
Zlo začína ako nevinná hra alebo relax, ale končí vnútornou samotou.
Adamovi a Eve sa otvorili oči a spoznali, že je to iné, ako im bolo ponúkané.
Čo na to Ježiš?
Ježiš na kríži videl okolo seba veľa zmanipulovaných ľudí, preto povedal: "Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia" (Lk 23, 34). Po prvej Petrovej kázni na Turíce sa mnohým otvorili oči, spoznali svoj omyl a "bolesť im prenikla srdce" (Sk 2, 37). To vytvára cestu k prijatiu Božieho milosrdenstva.
Kde existuje aký návod na nadobudnutie skutočnej vnútornej slobody?
Návod na nadobudnutie vnútornej slobody máme od Ježiša: "Až keď vás Syn vyslobodí, budete naozaj slobodní" (Jn 8, 36).
Čo ponúka na dosiahnutie osobnej slobody Ježiš Kristus prostredníctvom Katolíckej cirkvi?
Ježiš ponúka na dosiahnutie osobnej slobody pomoc. To je o niečom inom.
Potrebujem niekoho, aby som bol slobodný. Je to otázka pokory - priznať, že sám to nedokážem.
Je to z dôvodu, že ľudská sloboda nie je panenská, ale zranená hriechom. Preto, aby som dosiahol vnútornú slobodu, potrebujem odpustenie niekoho a vedomie, že ma niekto má rád. Ľudia nás často majú radi preto, lebo nás potrebujú, ale to nie je láska.
Na to, aby ma niekto mal skutočne rád, potrebuje ma poznať, aký som v skutočnosti. Teda potrebuje poznať moje pády, očakávania, predstavy, túžby, strachy, zranenia, úsmev i plač, radosť i hnev...
Dobrá správa je, že niekto taký existuje, a ním je Ježiš Kristus.
Cez ľútosť, teda bolesť duše nad spáchaným hriechom, sa otvárame Božiemu milosrdenstvu. Preto je v Katolíckej cirkvi kňaz podľa projektu Ježiša, ktorý povedal: "komu odpustíte hriechy, budú odpustené" (Jn 20, 23). Potom neupadnem do ilúzie, že si to vyriešim iba sám pred Bohom. Boh nie je podľa našich predstáv.
Ak už človek prostredníctvom úprimnej ľútosti a svätej spovede nadobudol vnútornú slobodu, ako si ju má zachovať a udržať?
Sloboda je zároveň pre nás priestor, kde sa realizuje láska. Láska nás oslobodzuje. Láska buď je slobodná, alebo nie je. Ak som skúsil, že ma niekto má tak veľmi rád, tak budem robiť všetko, aby som v tejto láske zotrval.
Tomu hovoríme bázeň Božia. Ona je cestou k zachovaniu vnútornej slobody.
Takto Ježišom oslobodený človek sa už môže rozvíjať v svojej autenticite; čo má robiť, aby bol tým, na čo je stvorený? Treba žiť to, kto som. Poznať a žiť svoju pravú identitu, ktorá pramení v Bohu. Každý z nás máme svoje poslanie. Nie sme tu náhodne. Všetko v našom živote má svoj zmysel.
Keď prežívame obdobia, kedy máme pocit, ako keby nám Boh bral to, čo máme radi; môžeme mať krízu, všetko, čo sme budovali, vrátane našich predstáv, sa nám rozpadáva - to je tá biblická úzka cesta.
Všetky vonkajšie skutočnosti sa časom rozložia; ale až potom to začne byť naše, teda začneme žiť svoj život.
Udalosti nášho života sú ako puzzle, ktoré postupne spájame, a časom viac a viac chápeme svoj život a miesto v ňom. Jedlo, ktoré zjeme, najprv sa v našom tráviacom ústrojenstve celé rozloží a potom z toho, čo je rozložené, sa začne budovať naše telo. Tak je to aj s naším životom.
Niekedy je to veľmi bolestivý, ťažký a náročný proces. Prečo to tak musí byť?
Pán chce, aby sme boli originálni a pochopili seba. Preto každá životná okolnosť, či už požehnaná alebo dopustená Pánom, nás vedie k tomuto cieľu.
Strácame iba to, čo nám bráni na ceste dosiahnuť vnútornú slobodu. Ak sa človek bojí pustiť, trvá to dlhšie a viac to bolí.
Ježišovo "Kto miluje svoj život (psyché), stratí ho," alebo "Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu," hovoria o našom strachu či odvahe nachádzať svoju originalitu, teda to, prečo existujem.
Človek bol stvorený na obraz Boží, preto svoju originalitu nachádza iba v súlade s Bohom. Aby sme to dokázali, a inak to nejde, je potrebné nájsť si čas byť sám so svojím Bohom.
Odísť z hluku a mobilného rušenia. Vyprázdniť, ukľudniť si myseľ, pospájať si životné udalosti, nájsť súvislosti v prítomnosti Božej.
Človek, keď zažije vnútornú slobodu, je to taká sila, že ani strata majetku ani väzenie ju nezničí, ako hovoril aj don Andrej Dermek: "Oni mysleli, že ma zatvoria do väzenia, ale moju dušu nikto nemôže zatvoriť. Väzenie bolo pre mňa najlepšími duchovnými cvičeniami."
v kňazskej službe pôsobil vo viacerých farnostiach a zároveň ako dekan Smolenického dekanátu, notár, neskôr obhajca zväzku a napokon sudca Arcidiecézneho tribunálu, generálny vikár Trnavskej arcidiecézy a riaditeľ Arcibiskupského úradu v Trnave.
Zároveň je i kanonikom, rektorom Katedrály svätého Jána Krstiteľa, tiež členom Kňazskej rady a Zboru konzultorov Trnavskej arcidiecézy a tajomníkom komisie na posúdenie predpokladaných videní a zjavení; venuje sa aj službe oslobodenia.
Vo voľnom čase sa rád kondične vracia k aktivitám, ktoré v minulosti vykonával profesionálne: závodnej cyklistike, behu - na dlhé trate, špeciálnemu, cezpoľnému a orientačnému. Ako absolvent ZUŠ svoj hudobný talent dodnes rozvíja v hre na akordeóne. Medzi jeho špeciálne záľuby patrí mineralógia, zoológia, športová streľba a survivaling.