Stigmy prezrádzajú tajomstvo života
Zvláštny fenomén, nepochopiteľný prejav absolútneho zjednotenia s Ježišovým utrpením, prekračuje hranice ľudského rozumu, logiky i vedy.
Veľký týždeň je plný mystiky sprítomňujúcej pravdu o Ježišovom utrpení. Fyzickým dôkazom sú otvárajúce sa stigmy, ktorými boli a aj dnes sú obdarovaní Bohom vyvolení ľudia. Fyzicky oslabení, ale duchovne posilnení vydávajú svoje telo ako živú obetu. A to doslova na milosť či nemilosť vôli Božej. Tento zvláštny fenomén, nepochopiteľný prejav absolútneho zjednotenia s Ježišovým utrpením, prekračuje hranice ľudského rozumu, logiky i vedy. Tajomstvo Veľkého týždňa je tak osvetlené svedectvami tých, ktorí na svojom tele prežili smrteľnú agóniu, krížovú cestu, umučenie, ukrižovanie a smrť Ježiša Krista.
V kresťanskom chápaní stigmy predstavujú Kristove rany na tele iného človeka, ktorého Boh vyvolil, aby sa absolútne zjednotil s jeho krutým utrpením a smrteľnou úzkosťou. Je to zvláštna ťažko pochopiteľná výsada Božej lásky - prežívať najbolestnejšie muky Ježišovho pozemského života ako oživenú spomienku na Veľkonočné triduum. Vtedy to, čo je božské, prechádza cez to, čo je ľudské bez straty svojej autenticity.
Kristove muky, utrpenie a bolesť znova ožívajú v prítomnom čase
Stigmy, Kristove rany na nohách a dlaniach či zápästiach po klincoch, na boku po prebodnutí kopijou, na hlave po tŕňovej korune, na chrbte po bičovaní, na pleciach po nesení ťažkého kríža, sú nadprirodzené javy, ktorých pravosť dlhé roky skúmajú odborníci viacerých vedeckých disciplín. Ich príznaky sú napriek svojej podobnosti rôzne.
Napríklad Terézii Neumanovej tiekla krv aj z očí. Mnohí prežívajú autentickú bolesť a utrpenie bez fyzicky viditeľných rán ako napríklad svätá Katarína Sienská, ktorá prosila Boha, aby jej odňal fyzické rany, ktoré pútajú pozornosť okolia. Stalo sa tak, avšak utrpenie na svojom tele naďalej pociťovala a prežívala rovnako intenzívne v šialených bolestiach. Inou zvláštnosťou bola stigmatizácia Natuzzy Evolo, u ktorej sa objavoval aj krvavý pot. Jeho škvrny na látke nadobudli tvar rôznych kresťanských symbolov a nápisov.
Stigmy na ľudskom tele po smrti u niektorých zmizli, u mnohých pretrvali. Tento zázračný jav má mnoho ďalších ľudsky nepochopiteľných tajomstiev, ktorých príčinu pozná len ich Pôvodca. Je dôkazom, že Boží zásah presahuje akékoľvek ľudské limity, hranice, obmedzenia...
Martýrium stigmatikov je plné paradoxov
Prečo musí láska tak ukrutne bolieť, vie v skutočnosti len Boh. Prozreteľnosť tieto šialené bolesti presiakla svojou nekonečnou láskou, ktorá dáva svätcom silu vytrvať. Pointou skutočnej lásky, do ktorej treba dozrieť, sa stáva obeta. Úmysel krvavej i nekrvavej obety týchto vyvolených je najčastejšie za obrátenie hriešnikov.
Stav ukrutných múk prežívajú podobne, hoci v rôznej intenzite. Najzákladnejším spoločným rysom je pociťovanie opustenosti Boha, akoby nedostatok Boha v určitej oblasti či bode svojho života.
Stav opustenosti až do krajnosti opisujú ako najstrašnejšie a najbolestivejšie vnútorné utrpenie, ktorému sa to fyzické ani prirovnať nedá.
Životnými svedectvami týchto martýrov sa tak ľudstvu osvetľuje temnota nadprirodzených tajomstiev veľkonočného trojdnia.
Už nežijem ja, ale žije vo mne Kristus (Gal 2, 20)
Za prvého verejnosti známeho stigmatizovaného je považovaný svätý František z Assisi (1182 - 1226). Opis jeho stigmatizácie pochádza od historika Tomáša z Celena z diela Rozpravy o zázrakoch sv. Františka. Počas kontemplácie mal svätec videnie serafína pribitého na kríži. V tom náhle pocítil bolesť a na jeho rukách a nohách sa vytvorili krvácajúce rany po klincoch a rana v pravom boku, akoby po prepichnutí kopijou.
Svätej Kataríne Sienskej (1347 - 1380) sa zjavil Ježiš a dal jej na výber korunu zo zlata alebo korunu z tŕnia. Vybrala si tŕňovú korunu, ktorá keď si ju položila na hlavu, jej spôsobovala prudké bolesti. Okrem toho bola obdarená aj piatimi neviditeľnými stigmami, ktoré jej ostrou bolesťou pripomínali Ježišove rany.
Svätá Terézia z Ávily (1515 - 1582) bola obdarená transverberáciou - zranením, prebodnutím srdca, ktorú popisuje v Knihe života. Mala videnie cherubína držiaceho v ruke dlhú zlatú kopiju s ohňom na kovovom hrote. Keď jej ju niekoľkokrát hlboko vrazil do srdca, dotkol sa aj jej vnútorností. Po vytiahnutí kopije cítila ukrutnú bolesť. Dôkaz jej mystických skúseností potvrdila pitva po jej smrti. Jej srdce malo viaceré rany, z toho jednu až päťcentimetrovú. Dodnes je uchované vo vitríne španielskeho Karmelu Alba de Tormes.
Svätá Rita z Cascie (1371 - 1447) mala zvláštny druh stigmy - tŕň na čele, ktorý jej spôsoboval veľkú bolesť a, paradoxne, i vnútornú radosť zjednotenia s Bohom. Na rozdiel od väčšiny iných stigmatikov, ktorých rany sa odkrývali pravidelne v piatok a vo veľkonočnom čase, jej rana bola otvorená stále. Znalec vykonávajúci obhliadku po jej smrti uviedol, že jej rana siahala až ku kosti, Rita musela znášať neuveriteľne šialené bolesti.
Tajomstvo Veľkého týždňa je osvetlené svedectvami stigmatikov, ktorí na svojom tele prežili smrteľnú agóniu, krížovú cestu, umučenie, ukrižovanie a smrť Ježiša Krista.
Svätá Veronika Giuliani (1660 - 1727) mala stigmy na rukách, nohách a na boku. Po jej smrti svedkovia potvrdili, že srdce mala prebodnuté mečom s vtlačenými náboženskými symbolmi - korunou, kalichom, krížom, siedmimi mečmi a písmenami, ktoré znázorňovali iniciály príslušných cností. Relikvia jej srdca s touto trhlinou je uložená v Alba de Tormes.
Blahoslavená Anna Katarína Emmerichová (1774 - 1824) si od Ježiša vybrala namiesto koruny z kvetov korunu z tŕnia. Neskôr jej pribudli stigmy i na rukách, nohách, boku a rana v srdci. Neznesiteľná bolesť bola znásobená brutálnymi metódami skúmania stigiem a vyšetrovania rôznych odborníkov, ktoré musela znášať až do smrti.
Svätý Páter Pio z Pietrelciny (1887 - 1968), ktorý bol mimoriadnym ctiteľom svätej Gemmy Galgani, mal stigmy vtlačené v boku, na rukách a na nohách. Na rozdiel od sv. Rity, jeho rany šírili vôňu kvetov. Tento nadprirodzený fenomén mu vniesol do života veľa problémov vo forme podozrievania a vyšetrovania. V predvečer jeho smrti stigmy zmizli bez známok akejkoľvek stopy či jazvy. Tím vedcov sa zhodol, že jeho prípad tiež prekračuje hranice vedy a neexistuje naň racionálne vysvetlenie.
Po Ježišovej otázke adresovanej Marte Robinovej (1902 - 1981), či chce byť ako on, Marta odpovedala: "Mojím ja si ty. Môj život nech je dokonalým a nepretržitým napodobňovaním tvojho života." Po stigmatizácii, ktorá nasledovala, nadiktovala svojmu duchovnému vodcovi detailný priebeh toho, ako sa to udialo. Ponúkla Ježišovi svoje ruky, nohy, srdce a nakoniec od neho prijala aj tŕňovú korunu. Utrpenie opísala slovami: "Nedokážem to vysvetliť. Je to neznesiteľné a zároveň ľúbezné. Je to živá radosť, ktorá je však božskou radosťou, či skôr vnútornou radosťou. Je to krajné, neznesiteľné utrpenie, no nesmierne sladké utrpenie" (J. Antier, Marthe Robin, s. 100).
Terézia Neumannová (1898 - 1962) mala videnie Ježiša v Getsemanskej záhrade, pri ktorom pocítila bolesť srdca, v ktorom sa jej vytvorila krvácajúca rana. Keď bola svedkom Ježišovej krížovej cesty až po smrť na kríži, na rukách a na nohách sa jej vtedy otvorili ďalšie rany. Prelát ju opísal ako ležiacu mučeníčku s očami plnými krvi. Jej videnia, ktoré sa opakovali, boli doplnené korunovaním a jej sa pridalo ďalších bolestivých osem rán na hlave, ktoré každý týždeň aj s ostatnými ranami krvácali.
Adrienne von Speyr (1902 - 1967), duchovná dcéra teológa Hansa Usa von Balthasara, pár mesiacov po svojej konverzii na katolícku vieru začala prežívať osobné pašie. Jej vnútorná stigmatizácia sa o rok neskôr prejavila aj navonok. Boh však na jej prosbu viditeľné stigmy skryl, svoju bolesť však ponechal.
Natuzzi Evolo (1924 - 2009) od jej 14-tich rokov krvácali rany na hlave, rukách, nohách, boku, odreniny na pleciach. Pri tom sa každoročne počas Veľkého týždňa potila krvou. Napriek tomu, že hrozne trpela, z jej úst nevyšiel nárek. Pri svojej agónii mala oči upreté na jeden bod. Akonáhle sa jej krv dostala na látku, premieňala sa na posvätné obrázky a nápisy. Lekárka potvrdila, že jej srdce prestalo o 15.00 hodine biť. V tomto stave zotrvala asi desať minúť a potom sa prinavrátila k životu.
Aj keď je stigmatizácia autentická, sama osebe nie je výhradným dôkazom svätosti človeka.
Počet stigmatizovaných je oveľa vyšší. Johannes Maria Hoecht v svojej knihe Nositelia Kristových rán z roku 1974 uvádza 370 stigmatikov. Odvtedy ich pribudlo viac.
Medzi novodobými je známa i Anna Bohuslava Tomanová (1907 - 1957); pri primičnej svätej omši svojho brata obdržala stigmy na rukách, nohách, v boku a na hlave. Jej stigmy pravidelne krvácali, zvlášť v piatok, keď v extáze prežívala Kristovo utrpenie. Táto jasnovidka mala i schopnosť prevziať na seba utrpenia iných. Je považovaná za jedinú českú stigmatičku.
Pri nadprirodzených mukách Wandy Boniszewskej (1907 - 2003) musel byť niekoľkokrát vyslovený exorcizmus, ktorý ju vyslobodil z mučenia. Jej život dokazuje, že bohumilým osobám diabol nastavuje zvlášť kruté osídla.
Ďalším je Irving Francis Houle (1925 - 2009), ktorému sa na Veľký piatok v roku 1993 začali prejavovať stigmy po tom, ako mu Ježiš povedal, že mu berie jeho ruky a dáva mu svoje. Odvtedy každodenne od polnoci do tretej hodiny ráno znášal utrpenie umučenia Krista ako obetu za záchranu hriešnikov a privedenie ľudí späť k spovedi a k Eucharistii.
Stigmy stále žijúcej Cataliny Rivas (1944 -) sa otvárajú na Veľký piatok a na ďalší deň sa nevysvetliteľným spôsobom zatvárajú. Pán Ježiš ju nazýva svojou sekretárkou a diktuje jej svoje posolstvá svetu.
Myrne Nazzour (1964 - ) z rúk prýštil olej a od roku 1983 pocítila v dlaniach akoby bodnutie klincom a objavili sa jej prvé rany. Jej stigmatizácia pokračovala desaťcentimetrovou krvácajúcou ranou na boku a dvoma ranami na nohách, pridala sa rana na čele a s prestávkami trvala do roku 2004.
...a mnohí ďalší, o ktorých verejnosť nevie.
Nie všetky stigmy sú však autentické a vierohodné. Napríklad Magdalena de la Cruz, františkánska rehoľná sestra žijúca v 16. storočí v Španielsku, ktorá bola verejnosťou považovaná za živú sväticu, dlhé roky tvrdila, že zázračne prijala stigmy. No na konci jej života sa potvrdila pochybnosť svätého Ignáca z Loyoly, keď sama priznala, že jej stigmy boli falošné.
Stigmatici odkrývajú zmysel života
Podľa psychiatra Viktora Frankla zmysluplné utrpenie ukazuje mimo seba, vedie k sebaobetovaniu a k duchovnému rastu. Teda je veľmi dôležité, ako človek trpí, akým spôsobom chápe a prijíma svoje utrpenie.
Ak ho prijíma ako prostriedok k zmene svojho životného postoja, pochopí, že ide nielen o obetu, ale i o bolestivý proces, ktorý človeka vedie k Bohu.
A tak posledný a absolútny zmysel utrpenia sa vymyká rozumu, intelektu a ľudskej logike, pretože je transcendentný.
Zmysel utrpenia tak odhaľuje zmysel života.
dokumenty: Miracles of Stigmata | Mysteries of the Church, Stigmata
Článok bol publikovaný na zastolom, autor: Júlia Kubicová