"Adieu!"
Každý dorastie svojmu osudu; prežije vrchol sebaobetovania; moment, kedy sa zbieha minulosť, prítomnosť, budúcnosť. Moment, kedy bude musieť vydať počet z každého svojho skutku, pohľadu, myšlienky... Keď vezme všetky okamžiky svojho života a daruje ich Bohu ako svoju celoživotnú obetu.
Kto sa chce pripraviť na smrť, musí prijať zmysel života, ktorý nie je totožný s pozemskou vitalitou, ale tkvie v spoločenstve s Kristom. Slovník spirituality ďalej k téme uvádza, že kresťan napĺňa veľkonočnú dynamiku smrti a vzkriesenia úmerne k svojej schopnosti odpovedať na dar života.
Tak žiť a zomrieť predstavuje sebaobetovanie, ktoré sa nezaobíde bez ťažkostí a sklamaní; bez ducha odpútanosti, bez každodennej malej smrti až do smrti biologickej, kedy sa častokrát jedná o odvážne hranice presahujúce sebaobetovanie.
Duchovné smernice ako "prekonať" smrť
Kristove zmŕtvychvstanie dáva ľudskému životu transcendentnú spiritualitu, ktorá niekedy presvitá i z tváre osôb, ktoré žijú v súlade s kresťanskou vierou.
Pri veľkých myšlienkach tajomstva smrti viera a pokora v nádeji upierajú zrak na Krista, ktorý tieňovú existenciu starozákonného šeolu premenil na radosť; veď predsa netrpel a nedal sa ukrižovať preto, aby sme mohli šťastne prejsť do ničoty. Veriaci tak vie, že smrť znamená zisk. A nie hocijaký.
Na spytovanie svedomia nie je zrovna najvhodnejším časom hodina smrti
Modlitba za šťastnú hodinu smrti má svoje opodstatnenie. V duchovno-duševnom prehľade svojej životnej histórie je človek stále v možnosti spraviť potrebné "korektúry"; napríklad z minulosti niečo napraviť; možno nejakú spôsobenú krivdu, stáť si za slovom, splniť daný sľub či predsavzatie, alebo niečo odpustiť.
"Prečo mlčať o smrti? Od nej sa môžeme naučiť uvoľnene a spokojne žiť." Phil Bosmans
Odpustenie človek nielen dáva, ale i sám ho potrebuje. To však vyžaduje pokoru. Írske príslovie hovorí: "Pýcha umiera o pol hodiny po vás." Našťastie, každý deň prináša veľa príležitostí, aby umrela (v človeku) skôr ako on.
Dimenzie fenoménu smrti
Pápež Benedikt XVI. fenomén smrti predstavuje v troch odlišných dimenziách:
1. Smrť je prítomná ako ničotnosť planej existencie, ktorá prechádza do zdanlivého života.
2. Smrť je prítomná ako fyzický proces rozkladu, ktorý sprevádza život, je citeľný v chorobe a ukončuje sa vo fyzickom zomieraní.
3. Smrti môžeme čeliť odvážnym krokom lásky, ktorá zanecháva seba samého a odovzdáva sa druhému, môžeme jej čeliť zrieknutím sa vlastných výhod v prospech pravdy a spravodlivosti. (Eschatológia, s. 88-89)
Mystérium smrti vs. mystérium večnosti...
Život človeka každým prežitým okamžikom smeruje ku konečnému naplneniu, ktorého tušenie láka ísť už teraz za hranicu ľudskosti. V samotnej podstate má vštepenú túžbu po nesmrteľnosti. Duša človeka - oživujúci božský princíp - prekračuje tento svet, ktorý nad ňou nemá nijakú moc. Preniká a zjednocuje v človeku všetko, celú osobnosť; poukazuje na tú nesmrteľnú dimenziu ľudského bytia. Preto ten, kto verí v pokračovanie života po smrti, mal by žiť vyrovnane a "zdravo".
Pozemské putovanie, ktoré je ľuďmi nazývané "životom", v skutočnosti nie je životom, ale celoživotným umieraním, ktoré sa raz definitívne zavŕši a dá koniec ľudskej neúplnosti.
A tak niet času nariekať v emotívnej duchovnej agónii, veď koľko vecí v živote je oveľa horších ako vlastná smrť. Alfonz Maria de´ Liguori v optimizme veľkonočnej viery povzbudzuje: "Vpred! S radosťou a horlivo, aj keď nič neznamenáš, nič. Keď je On s tebou, nič na svete ťa nezastaví. Navyše pre tých, ktorí milujú Boha, všetko slúži na dobré; tu na zemi možno ešte všetko zmeniť, okrem smrti: a pre nás smrť je Život."
Kto miluje Boha, túži po smrti
Sv. Terézia život na zemi nazývala "pozemským vyhnanstvom", keďže skutočný život sa žije až po smrti. Po smrti túžila tak veľmi, že smrťou nazývala to, že neumiera.
Sv. Katarína Sienská v svojich posledných okamžikoch všetkým kázala, aby sa spolu s ňou tešili, pretože opúšťa zem utrpenia a odchádza na miesto pokoja.
Sv. Augustín reagoval podobne: "Ó, milovaná smrť, kto by po tebe netúžil, veď si koncom všetkých útrap, námah a počiatkom večného života?"
...všetci sa len odprevádzame domov ✣
Anglický kráľ Eduard Vyznavač trúchliacim pri svojej smrteľnej posteli povedal: "Neplačte. Odchádzam zo zeme umierajúcich a idem do zeme živých."
Sv. Ambróz často pripomínal, že dobre umierajú tí, čo sú vo chvíli smrti už mŕtvi pre svet; totiž odlúčení od všetkého, od čoho každého človeka v tej chvíli bude musieť nasilu odlúčiť smrť. Preto, keď to teraz neurobí dobrovoľne, vo chvíli smrti to bude musieť urobiť nasilu.
Sv. Katarína Janovská s túžbou volala: "Ó, milovaná smrť, ako ťa ľudia neradi vidia. Prečože neprídeš ku mne, ktorá ťa vo dne v noci volám?"
...takéto živé svedectvá sa dajú prirovnať k malým Vianociam, kedy smrťou svätca sa oslavuje jeho narodenie pre nebo.
Neničí pominuteľnosť života jeho zmysel?
Nakoľko je človek pri vedomí a je zodpovedný, až do posledného výdychu jeho pozemský život má zmysel. Do posledného okamihu svojej fyzickej existencie nesie zodpovednosť za realizáciu hodnôt.
Poslednou skúškou - tvárou v tvár smrti - je človek vyzvaný, ako sa postaví voči svojmu nezmeniteľnému osudu.
Môže ho napríklad prijať ako svoj kríž dôstojne a statočne, alebo utopený vo svojom zúfalstve... Alebo vo viere ako obetu lásky, radostne "rozbehnutý" do otvorenej náruče bezpodmienečne milujúceho Otca, ktorý ho volá k sebe. A tak pominuteľnosť života vôbec neničí jeho zmysel, práve naopak.
Život človeka má zmysel až do "in ultimus" - pokiaľ dýcha. Jeho postojom k smrti je zároveň určený aj jeho postoj k životu.
A nie je to práve smrť, ktorá robí život zmysluplným?
G. Jung hovorí o vlastnej logike duše, ktorá prekračuje prírodovednú logiku. K tej patrí to, že "smrť ponímame ako zmysluplné naplnenie života a ako jeho najvlastnejší cieľ, miesto ako púhe nezmyselné zanikanie; teda zmyslom smrteľného života je oslobodenie nesmrteľnej duše. Keď ľudská duša opustí svoje mŕtve telo, opustí s ním aj pozemský svet, vzťahy k ľuďom a rovnako aj časovú extenziu, aby vstúpila do večnosti "ustavičného teraz".
K Bohu tak prichádza so všetkým, čo počas života nazhromaždilo jeho jedinečné nezameniteľné ja.
Otázka ľudskej existencie a smrti tak suverénne prekračuje dimenziu časovosti a odpoveďou na všetko je život večný.
Ako sa najlepšie rozlúčiť so zomrelým
Človek svojim trúchlením a úmyselne hecovaným smútkom či dokonca vyslovovaním a vyvolávaním mena zosnulého, mu takto určite v ničom nepomôže. Najlepšie riešenie je modliť sa a dať za zosnulého odslúžiť sväté omše; ako odporúča aj Katechizmus Katolíckej cirkvi v bode 1371, i gregoriánske.
Adieu. Posledné zbohom
Každý raz povie svoje posledné "zbohom", kiež by aj s Bohom. ...a ktovie, či dobrovoľne. Nemožno človeka odsudzovať, nech by príčina jeho smrti bola akákoľvek. Portál youcat.org, ktorý je oficiálne kontrolovaný Kongregáciou pre náuku viery v Ríme uvádza, že sú prípady, kedy i po samovražde môže človek prísť do neba.
Každý musí umrieť sám... Zážitok vlastnej smrti je jedinečný, neopakovateľný a nenahraditeľný. A tak, pokiaľ človek túto osobnú skúsenosť nemá, môže filozofovať... Fascinujúci okamih vrcholného sebaobetovania, zahŕňajúci všetky včerajšky a zajtrajšky, uvedie každého do svetla Pravdy.
...a každý spozná, kam až Božia reálnosť siaha, čo všetko preniká a presahuje ...že len ona je zmyslom... AΩ všetkého.
Keď smrť príde a vezme si mojich drahých, daj aby som sa mohol tešiť ich oslobodeniu z tohto slzavého údolia, hoci sám budem hlboko dojatý a ochudobnený ich odchodom z tohto sveta. Daj mi spoznať, že smrť pripomína každému z nás nekonečnú realitu života s tebou.
Dovoľ mi vidieť všetky veci v perspektíve smrti a večného života. Daj, aby ma nenapĺňal smútok pri prijímaní vlastnej smrti, ani smrti tých, ktorí sú mi drahí. Radšej posilni moju vieru uprostred tohto meniaceho sa sveta, aby som mohol vždy prísť bližšie k tebe, ktorý si stále ten istý a očakávaš mňa i mojich drahých spolu s Otcom i Synom vo večnom živote.
Benedict Groeschel, Vykúpenie z tmy