Peter Šimko / Lá(s)kavé (ne)vinnosti

23.02.2024

Generálny vikár a riaditeľ Arcibiskupského úradu v Trnave Mons. Peter Šimko v rozhovore o neodpustení a tvrdosti srdca poukazuje na súvislosti a protiklady lásky. Podľa neho ako láska nás spája vo všetkom, čo je dobré v milovanej osobe, neodpustenie nás takisto spája so všetkým, čo je zlé v nenávidenej osobe. 

V rozhovore sa dozviete:
- čo spôsobuje neodpustenie, aké má prejavy a dopad,
- nakoľko fungujú ľudské klamstvá a koho vlastne klamú,
- prečo srdce, ktoré nechce odpustiť, sa nakazí zlom, ktorým bolo ranené,
- ako neodpustenie ovplyvňuje zdravotný stav človeka,

- z akého dôvodu treba hriechy vyznať kňazovi, keď odpúšťajúci je predsa Boh.

"Ak niekomu nechcem odpustiť, stále žijem mentálne s ním, zaspávam s ním, stávam sa na ňom de facto citovo závislým. Preto neodpustenie spôsobuje, že sa na mne časom ukážu negatívne vlastnosti človeka, ktorý mi ublížil," hovorí Mons. Peter Šimko v rozhovore, ktorý je pokračovaním nášho odkrývania tajomstiev srdca.

Rýchlo odpustiť nie je vždy jednoduché. Ako treba správne chápať neodpustenie?

Neodpustenie hovorí o nedostatku pokory človeka a o jeho strachu. Lebo ak by odpustil, čo ak ho potom ten druhý znova zraní? Veľa ľudí povie, že nemá problém s odpustením, ale to sú len slová, lebo sme si obrnili choré miesta racionalizáciou problémov, či stlačením do podvedomia a bojíme sa otvoriť staré boľavé rany, lebo nevieme, ako to zvládneme.

Možno raz príde čas, že iná možnosť nebude, ako u ženy v Biblii, ktorá bola uzdravená Ježišom z gynekologických problémov až potom, keď vyčerpala všetky iné možnosti (Mk 5, 25-34).

Stáva sa, že človek nechce odpustiť. Čo sa v takom prípade deje?

Človek, ktorý nechce odpustiť, začne vnútorne tvrdnúť, vytvára si hradbu, lebo sa chce chrániť pred ďalšími zraneniami. Biblia píše, že tvrdé srdce sa zaťažuje bolesťou (Sir 3, 29). Teda nie je prirodzené, keď naše srdce je tvrdé.

Kvôli čomu alebo komu je odpustenie potrebné?

Odpúšťame v prvom rade kvôli sebe. Miluj blížneho ako seba samého obsahuje, na čo zabúdame: nesebecky sa mať rád. Hriech nás ťahá do závislostí, odpustenie k slobode.

Ako láska nás spája vo všetkom, čo je dobré v milovanej osobe, neodpustenie nás takisto spája so všetkým, čo je zlé v nenávidenej osobe.

Ako sa neodpustenie môže prejavovať?

Pozorujeme potom na sebe, že reagujeme v strese tak, ako nám niekto kedysi ublížil. V rodinách sa stáva, že keď dedko pije, potom otec pije, syn pije. Bolo to príjemné, keď syn videl nešťastie svojho otca a bál sa ho? Prečo potom robí to isté? Alebo môže ísť aj do druhého extrému ako úplná abstinencia. Riešenie problému je odpustenie.

Ak niekomu nechcem odpustiť, stále žijem mentálne s ním, zaspávam s ním, stávam sa na ňom de facto citovo závislým. Preto neodpustenie spôsobuje, že na mne sa časom ukážu negatívne vlastnosti človeka, ktorý mi ublížil.

Všetko, čo človek robil mimo Božieho zámeru, ho dobehne

Možno dôsledky neodpustenia spozorovať aj na zdraví či tele človeka?

Telo človeka je symbolom duše. Preto na našej fyzickej a psychickej štruktúre sa časom objavia symptómy vychádzajúce z tvrdého srdca. Nie nadarmo odborníci tvrdia, že minimálne 90% chorôb sú psychogénneho charakteru. A keďže človek si svoje srdce chráni, preto zo strachu sa snaží svojim zovňajškom ľudí klamať, aby nevideli do jeho vnútra.

Aké spôsoby alebo metódy oklamania srdca ľudia používajú a nakoľko skutočne fungujú?

Na to používajú tetovanie, maskovacie techniky, vône, odhaľovanie tela, hromadenie titulov a funkcií, spoločenské podujatia, alkohol, fajčenie a podobne. Lenže na druhej strane nakoľko človek nedokáže svojou inteligenciou dobehnúť či preformátovať nadstavenie svojho srdca, ako bol Bohom stvorený, časom ho všetko, čo robil mimo Božieho zámeru, dobehne.

Napríklad kedy a ako?

Obyčajne okolo 40-tky začína minulosť človeka dobiehať. Sprievodnými znakmi môžu byť rozličné choroby či ťažkosti. Bolesť vždy ukazuje, že niečo nie je v poriadku.

Na oklamanie srdca sme si vymysleli mnoho metód, ale telo nám to vždy spočíta.

Ak počúvame svoje telo, pochopíme, čo máme zmeniť vo svojom živote, teda vo svojom srdci. Napríklad nádory nebolia, iba ak tlačia na nejaký orgán; rovnako ako hriech nebolí, dokonca môže byť príjemný, aj keď má nepríjemné následky.

Ako má človek vnímať a chápať signál zdravotných ťažkostí, ktoré môžu byť spôsobené neodpustením?

Ochorenia majú byť ponukou na zmenu života, teda nie sú našim trestom. Hľadáme príčiny problémov smerom znútra navonok. Teda najprv duchovné, potom psychické a napokon telesné príčiny ochorenia.

Niektorí ľudia sú vnútri skôr mäkkí, iní tvrdí. Problémy spôsobujú, že mäkkí sa skôr ohnú, tvrdí vydržia, ale časom to môže prasknúť. U niektorých sa preto psychika prejavuje hneď na tele, u iných prichádzajú zlomy. Mali by sme sa poznať, akí sme, ako sa správame, ako sa menia naše reakcie a prečo.

Čo je 100%-ným potvrdzujúcim signálom toho, že človek skutočne odpustil celým svojím srdcom, hoci si niektoré sklamania pokojne môže pamätať až do smrti?

Odpustenie neznamená, že si vygumujeme pamäť. To, čo sa stalo, je súčasť nášho života, nemáme to odpíliť, ale uzdraviť. Odpustenie začína rozhodnutím odpustiť. Som ochotný vzdať sa svojho práva na hnev k človeku, ktorý ma nespravodlivo zranil a snažím sa pestovať k nemu postoj lásky, napriek tomu, že si to nezaslúži. Je to proces.

Úplné uzdravenie môžem spoznať z toho, že sa dokážem modliť za toho, kto mi ublížil, priať mu dobro a potom spomienky na to, čo sa stalo, neprinášajú mi traumu, hnev či smútok.

Ublíženie je ako kráter v mojom vnútri. Ale keď sa naplní láskou, prestane mi vadiť pre množstvo lásky, ktorým je vyplnený.

Vtedy doslova stratíme reč nad Božou prozreteľnosťou a jeho láskou a začneme ďakovať Bohu za všetko v našom živote. Lebo on dokáže všetko obrátiť na dobré, ako to aj sv. Pavol vyjadril slovami: "Vieme, že tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré" (Rim 8, 28a). Bez nášho súhlasu to ale nejde. A na súhlas je potrebná dôvera.

Teda je potrebné Božie odpustenie; ale z akého dôvodu treba hriechy vyznať i katolíckemu kňazovi v rámci svätej spovede? Či neodpustí Boh v svojom nekonečnom milosrdenstve hriechy človeku aj bez svätej spovede?

Treba si dať pozor, aby sme sviatosti nechápali magickým spôsobom; treba ich vnímať v kontexte Božieho milosrdenstva. Jeden extrém je, že odpustenie sa viaže iba na svätú spoveď a druhý extrém je, že nepotrebujem sv. spoveď, lebo Pán, Boh, mi odpustí, keď oľutujem.

Rovnako je to aj s Eucharistiou, jeden extrém je, že iba Eucharistia nás dokáže naplniť, druhý, že stačí mi len Božie slovo či nejaký duchovný zážitok. Boh sa vo svojom milosrdenstve neobmedzuje iba na sviatosti. Sviatosti sú však to najlepšie, čo nám Ježiš zanechal ako vrchol pyramídy milosrdenstva.

Každý hriech v nás zanecháva ranu. Ak niekto utŕži ranu, treba ju ošetriť, a to je v našom prípade ľútosť. Cez ľútosť, teda bolesť duše nad spáchaným hriechom, sa otvárame Božiemu milosrdenstvu.

Ak má niekto veľa rán alebo hlbokú ranu, treba ísť do nemocnice. A to je v tomto prípade sviatosť zmierenia. Je prirodzené, že ak je niekto hlboko zranený, nečaká na nemocnicu, ale treba mu podať čím skôr prvú pomoc. Prvá pomoc v našom prípade je opäť ľútosť, v nemocnici sa človek dolieči.

Nemocnica je pre nás sviatosť zmierenia. Tu človek dostáva full service - odpustenie všetkých hriechov vedomých i nevedomých. A pokoj. Tým, že autorom sviatostí je Kristus, náš Boh, ktorý je Láska, prejavuje sa to v samotných sviatostiach. Sviatosti nám dávajú istotu. Samozrejme, vyznanie hriechov vyžaduje pokoru.

Na lásku potrebujem niekoho. Nemôžem sa sám pokrstiť ani rozhrešiť. To nejde. Preto je tam kňaz podľa projektu Ježiša, ktorý povedal: "komu odpustíte hriechy, budú odpustené" (Jn 20, 23). 

Potom neupadnem do ilúzie, že si to vyriešim iba sám pred Bohom. Boh nie je podľa našich predstáv.


Mons. ThLic. PETER ŠIMKO

v kňazskej službe pôsobil vo viacerých farnostiach a zároveň ako dekan Smolenického dekanátu, notár, neskôr obhajca zväzku a napokon sudca Arcidiecézneho tribunálu a generálny vikár Trnavskej arcidiecézy. Zároveň je i riaditeľom Arcibiskupského úradu v Trnave, kanonikom, členom Kňazskej rady a Zboru konzultorov Trnavskej arcidiecézy a tajomníkom komisie na posúdenie predpokladaných videní a zjavení; venuje sa aj službe oslobodenia.
Vo voľnom čase sa rád kondične vracia k aktivitám, ktoré v minulosti vykonával profesionálne: závodnej cyklistike, behu - na dlhé trate, špeciálnemu, cezpoľnému a orientačnému. Ako absolvent ZUŠ svoj hudobný talent dodnes rozvíja v hre na akordeóne. Medzi jeho špeciálne záľuby patrí mineralógia, zoológia, športová streľba a survivaling.

© 2022 Júlia Kubicová. Všetky práva vyhradené.
Vytvorené službou Webnode Cookies
Vytvorte si webové stránky zdarma! Táto stránka bola vytvorená pomocou služby Webnode. Vytvorte si vlastný web zdarma ešte dnes! Vytvoriť stránky