Psychologička Iveta Schusterová / Obeť domáceho násilia nesmie mlčať a hrať sa na spasiteľa!
Kde a v kom je chyba v prípade problému násilia? V obeti, ak mlčí a nemo trpí tyraniu! Kde je Boh? Stále pri nej trpezlivo čakajúci na smelý krok obeti, aby mohol požehnať jej odvážny boj proti zlu.
V rozhovore sa dozviete:- kedy ide o rodinný konflikt a kedy už o domáce násilie,
- na základe čoho rozpoznať, že nejaký človek je obeťou a ako mu pomôcť,
- ako možno vypozorovať nátlak a psychologickú manipuláciu agresora,
- ako sa má obeť brániť a čo má robiť, aby sa vyslobodila z područia agresora,
- čo je najväčší problém obete, čo si musí uvedomiť a zmeniť.
Domáce násilie je vážny trestný čin. Ak sa včas nezastaví, môže zasiahnuť aj ďalšie pokolenie. Deti tyranov tak môžu nechtiac prebrať generačnú štafetu zla od svojho rodiča - tyrana a môžu zlyhávať v tých istých slabostiach a ubližovať iným práve preto, lebo bolo ubližované im.
Ak sa tomuto zlu človek nevzoprie, zasiahne aj nevinných a bezbranných. Dôležité je nepodľahnúť. Ako proti domácemu násiliu odvážne bojovať, sa dozviete v rozhovore so psychologičkou Ivetou Schusterovou, ktorá sa už 20 rokov venuje obetiam domáceho násilia.
Za obeť domáceho násilia sa môže považovať i človek, ktorý ňou v skutočnosti nie je; kedy, za akých okolností je človek jednoznačne obeťou domáceho násilia?
Za obeť domáceho násilia považujeme osoby, na ktorých bol spáchaný násilím alebo hrozbou násilia trestný čin. V zákone 274 z 12. 10. 2017 o obetiach trestných činov je chápanie obete širšie, pretože považuje za obeť každú osobu, ktorá tvrdí, že je obeťou, teda považuje sa za obeť, kým sa nepreukáže opak, bez ohľadu na to, či bol páchateľ trestného činu domáceho násilia zistený, trestne stíhaný alebo odsúdený.
Keď je reč o obetiach domáceho násilia, je tendencia predpokladať, že sa hovorí o ženách, čo nemusí byť vždy pravda.
Ak by som mala zhrnúť z celej mojej praxe klientelu, áno, väčšinou ide o ženy, ale zneužívanie sa neskôr rozširuje aj na iných členov rodiny - deti či iných príbuzných. Najviac sú zasiahnuté partnerské vzťahy, ale domáce násilie sa odrazí na všetkých vzťahoch. Neexistujú špecifické sociálne skupiny, kde sa s domácim násilím nestretneme.
Kto býva najčastejšie tyranom a v akom vzťahu voči obeti?
Ide väčšinou o príbuzného v prvom rade, osvojiteľa, osvojenca, súrodenca, manžela, bývalého manžela, druha, bývalého druha, rodiča spoločného dieťaťa alebo inú osobu, ktorá žila či žije s páchateľom v spoločnej domácnosti.
Foriem a spôsobov zneužívania je veľa; ktoré sú najčastejšie?
Spôsob zneužívania je veľmi individualizovaný. Zneužívanie ako také nadobúda rôzne formy. Verbálne formou ironizovania, ponižovania, pohŕdania, psychického týrania, ktoré sa ťažko dokazuje, keďže ide o vyvolávanie strachu, vydieranie, obmedzovanie osobnej slobody.
Ďalej sociálne, ktoré sa prejavuje obmedzovaním kontaktu s rodinou, kamarátkami, blízkymi; ekonomické zneužívanie sa deje vtedy, ak ide o vydeľovanie finančných prostriedkov, kontrola účtov, nákupov a, samozrejme, aj fyzické ubližovanie, ako napríklad facky, bitky, hrubé napadnutie sotením, škrtením, kmásaním vlasov, ktoré vedie k vážnemu ohrozeniu zdravia obete domáceho násilia.
Čo je hlavnou a najčastejšou príčinou násilia v rodine?
Príčiny násilia sú mnohoraké, od porušenia dohodnutých pravidiel v rodine cez nespokojnosť so sebou či partnerom. Ďalej je to večne diskutovaná téma o rolových modeloch mužov a žien v modernej rodine, teda, čo sa očakáva od roly ženy, od roly muža.
Zraniteľnosť a podriadenosť obete môže provokovať a posilňovať agresivitu tyrana.
Napríklad sa stretávame s názorom, že muž má právo kontrolovať ženu, veď ju tým vlastne chráni. Násilie tak môže byť pokusom muža o znovuvymedzenie svojej dominancie nad ženou. Medzi ďalšie príčiny patrí napríklad aj skúsenosť zneužívajúceho partnera s násilím z jeho detstva v čase, keď sa takto správal k matke jeho otec. Tiež sem patria taktiky používané pri riešení konfliktov, ale aj samotný konflikt záujmov, keď sa každý z partnerov pokúša žiť svoj život podľa svojich potrieb, ktoré sa môžu odlišovať.
Paradoxne, v začiatkoch vzťahu vlastnícke správanie niektorých mužov, ale i žien vedené pocitmi strachu a obáv, že stratia náklonnosť toho druhého, býva považované za "veľkosť lásky", pričom v pozadí môže stáť chorobná žiarlivosť, ktorá časom prejde do obťažujúcej kontroly a zneužívania moci.
Medzi ďalšie príčiny možno zaradiť aj osobnostnú patológiu u niektorých potenciálnych páchateľov násilia. A doplňujúcu úlohu tu zohráva aj kontext sociálneho prostredia, v ktorom agresor žije, napríklad neúctivé správanie, bezohľadnosť. A, samozrejme, aj alkohol či iná závislosť môžu byť spúšťačmi agresívneho správania.
Dá sa jednoznačne rozlíšiť, kedy ide o rodinný konflikt a kedy už o domáce násilie?
Klienti sa často pýtajú:"Som obeť domáceho násilia?" Vtedy sa snažím o jednoduchšiu odpoveď, pretože tu pôsobia mnohé predsudky a mýty o domácom násilí. Jeden z nich interpretuje domáce násilie ako následok konfliktu medzi príbuznými, najčastejšie manželmi, pri riešení rodičovských partnerských problémov.
Domáce násilie sa od konfliktov odlišuje najmä v tom, že je v ňom prítomná nerovnováha moci a zneužívanie jedného člena rodiny druhým.
Je samozrejmé, že konflikty do rodín prináša sám život, prakticky na dennodennej báze a každá rodina má právo na svoj vlastný spôsob riešenia podľa rodinných pravidiel, typickými pre tú-ktorú rodinu. Spoločnosť rešpektuje tieto pravidlá spolužitia vytvorené členmi v rodine, pokiaľ tieto nespôsobujú jednému či viacerým členom fyzické, psychické, sexuálne a ekonomické či sociálne utrpenie a nedochádza k zneužívaniu jedného z nich. A tiež tu platí nepísané pravidlo, že najhoršie prejavy domáceho násilia vôbec nie sú výsledkom konfliktu medzi blízkymi osobami.
Čo znamená toto nepísané pravidlo?
Pravidlá v násilnom vzťahu totiž neexistujú, a teda ani sa nemenia konfliktmi či nebodaj dohodou. Obeť v dôsledku dlhodobého násilia stratí schopnosť nesúhlasiť, brániť sa, a teda aktívne reagovať voči násilníkovi tak, že sama pri nespokojnosti vyvolá konflikt.
Pre obeť, ktorá sa obáva o svoj život a zdravie, je charakteristické, že nevyvoláva konflikty, ale zo všetkých síl sa vyhýba násilníkovi, teda jednou z charakteristík domáceho násilia je, že pri ňom absentuje partnerský konflikt v pravom slova zmysle, čiže partnerský konflikt, ktorý pomáha partnerom spoločne rásť.
Ktoré oblasti sú rizikové; kedy a kde sú obete najčastejšie zneužívané?
Väčšinou sú to priestory, kde sa zdržujú obaja - páchateľ aj obeť, teda pre obeť domáceho násilia sa časom stane nebezpečným celý domáci priestor, lebo dlhotrvajúce násilie mení obeť na závislú, nesamostatnú, neschopnú sa brániť, s nízkou sebaúctou a podobne.
Sviatky, ale aj nútené PN-ky či epidémie ako teraz počas korony, sú pre obete zaťažujúcejšie; obeť sa snaží byť neviditeľná, nekonfliktná, a snaží sa na ataky nereagovať, čo môže a nemusí pomôcť, lebo podriadenosť obete môže posilňovať partnerovu agresivitu. Je to zrejmé aj z našich štatistík.
Spomenuli ste koronu; aké informácie vykazujú štatistiky v týchto súvislostiach?
Počas koronakrízy nám volali obete zriedkavejšie, lebo by museli vysvetľovať odchod z domu; ubytovanie v azylových domoch bolo podmienené negatívnou anamnézou a dvojtýždňovou izoláciou. Hneď ako prvá vlna koronakrízy skončila, zintenzívnili sa telefonáty, osobné konzultácie, umiestňovali sme viacero klientov do azylových domov.
Spoločnosť, teda jej kontrolné mechanizmy, väčšinou reagujú až na fyzické násilie, ale to je len vrchol ľadovca. Všetko, čo je pod ním, je tiež násilie a s vážnym dopadom aj na deti, ktoré sú často jeho svedkami, i obeť samotnú, lebo oslabí schopnosť mobilizovať sily a účinne sa brániť pri ďalšom fyzickom ataku.
Dá sa domáce násilie vždy dokázať?
Fyzické násilie je dokázateľné. Všetky predchádzajúce formy násilia, ktoré som spomenula, sa dokazujú ťažšie, ale nechávajú na psychike obete vážne stopy, ktoré vedú k bezmocnosti a keď dôjde k priamemu fyzickému ataku, často ho bagatelizujú, respektíve
spochybňujú, že ide o týranie, a odôvodňujú to tým, že veď "len raz ma zbil", "len raz mi zlomil ruku"... a hľadajú pre páchateľa výhovorku.
Prečo to robia?
Robia to preto, lebo ich domácnosti sú vojnovými územiami a každé priznanie väčšinou zvyšuje utrpenie obete, lebo reakcia násilníka je nevypočítateľná, ale aj preto, že sú na násilníkovi závislé finančne, majetkovo či citovo. Častokrát som bola prítomná na výsluchoch na jednotke intenzívnej starostlivosti, keď bola obeť tak dobitá, že musela byť väčšinu času napojená na prístroje.
Ako sa dá vypozorovať, že nejaký človek sa stal obeťou domáceho násilia?
Opäť ťažká odpoveď. Sú obete, kde by vás vôbec nenapadlo, že trpia domácim násilím, pretože keď vyjdú na ulicu z "pekla domáceho násilia", nasadia úsmev alebo komunikujú o bežných denných starostiach, ako hocikto iný. Väčšinou, keď páchateľa zoberú do väzby, okolie sa čuduje, čo sa to deje, veď celkom pekne spolunažívali a aké majú šikovné deti. Jednoducho sa čudujú a nevedia to pochopiť.
Tu funguje mechanizmus, že obeť prepáči, odpustí 1 000-krát, nesťažuje sa ani tým najbližším, ale príde čas, kedy to dôjde do bodu, keď agresor použije násilie, ktoré je takpovediac tou poslednou kvapkou v pohári, a obeť sa rozhodne to skončiť.
Paradoxne, často tento typ obetí okolie spochybňuje, pretože o násilí nič nevedeli. A potom sú obete so stiahnutými plecami, sklonenou hlavou, takmer hovoriace šeptom, ktoré sú zastrašené a vykazujú syndróm týrania. Tie sa často boja, že návšteva psychológa či psychiatra im môže v trestnom konaní uškodiť, pretože bude spochybňovaná vierohodnosť výpovedí.
Čo je v takomto momente nevyhnutné spraviť?
Vtedy je potrebné, aby jej pomohli blízki z okolia a ponúkli pomocnú ruku, nie ľutovaním či nevšímaním si jej strádania, ale tým, že ju nakontaktujú na organizáciu či odborníka, ktorý pomáha obetiam domáceho násilia, kde môže získať prehľad o možnostiach právnej, sociálnej i psychologickej pomoci.
Ak je obeť veľmi podozrievavá, môže aspoň v našich poradniach Pomoc obetiam násilia ostať v anonymite až do nadobudnutia dôvery v účinnú pomoc. Obeť v rámci konzultácií získa informácie o tom, čo môže pre seba či svoje deti i iných blízkych urobiť. Získa prehľad a, samozrejme, pomoc pre navodenie niektorých zmien v jej živote.
Pracovníci neriešia situáciu za ňu, len ju sprevádzajú a poukazujú na ďalšie možnosti ako ďalej. Je na nej, čo si z toho vyberie, a pre čo sa rozhodne. Pomoc zvonku sa totiž nedá nanútiť, a bola by bez efektu pre obeť samotnú. Pracovníci v poradniach vedia poskytnúť relevantnú sociálnu oporu i praktickú pomoc právnu či sociálnu, podľa individuálnych požiadaviek klienta.
Nie sú posudzovateľmi ani hodnotiteľmi života a správania obete domáceho násilia - sú tam, aby pomohli z krízy. Je na nich, aby prebudili pozitívne zdroje pre zvládnutie v klientovi spôsobom, ktorý je "šitý na jeho mieru" a jeho situáciu.
Akú úlohu zohráva u obetí domáceho násilia viera v Boha; je rozdiel v správaní a prístupe k svojej životnej situácii u obetí veriacich a u obetí neveriacich v Boha?
Viera v Boha zohráva dôležitú úlohu v živote veriacich obetí domáceho násilia.
Často svoju izolovanosť zvládnu lepšie vďaka svojej viere a dôvere v Božie milosrdenstvo. Niekedy, žiaľ, plní funkciu zotrvávajúceho faktora v násilnom vzťahu.
Alebo lepšie by som sa vyjadrila, keby som povedala, že plnila túto funkciu, pretože mnohé veriace obete, chceli naplniť svoj manželský sľub a týranie a násilie partnera skryli pod sľub "milovať aj v zlom". Vychádzal z falošných predstáv o Bohu ako trestajúcom otcovi. Tento postoj dnes už vďaka mnohým aktivitám v Cirkvi natoľko nerezonuje a často nás vyhľadajú samotní kňazi, ktorí chcú riešiť problém svojich veriacich obetí.
(pozn. mylné vnímanie niektorých veriacich voči manželskému sľubu vernosti "v dobrom aj v zlom" a správny postoj Katolíckej cirkvi voči problému domáceho násilia vysvetlil hovorca KBS Martin Kramara.)
Z čoho má obeť domáceho násilia najväčší strach; čo je jej najväčší problém?
Obeť, hlavne žena, sa obáva vyhrážok týkajúcich sa detí typu "vezmem ti ho", "nikdy ho neuvidíš", "dám ťa zavrieť na psychiatriu a zveria ho do mojej výlučnej starostlivosti", ktoré, ako vieme, sa páchateľovi tohto trestného činu niekedy podarí aj naplniť.
Mnohé ženy sú finančne na násilníkovi závislé. Často sa vzdialia od rodiny, ale neskôr sa samy rozhodnú vrátiť. Nechcú druhých využívať, prípadne im niekto podsunie, že čo si "odtrhli, to majú". Veľmi sa hanbia a nemajú silu bojovať na dvoch frontoch.
Je evidentné, že agresor svoju obeť manipuluje; ako možno tento nátlak a psychologickú manipuláciu u neho vypozorovať?
Obeť sa bojí, aj keď je mimo dosahu agresora, čím narastá miera negatívneho prežívania. Slabá žena sa bojí fyzicky silného muža a jeho fyzickej agresie a on o tom veľmi dobre vie. Takto posilnené vedomie vlastnej prevahy mu dodáva ešte väčšiu odvahu k ďalším násilnostiam.
Páchateľ obeť ponižuje, presviedča o jej hlúposti a nemožnosti, vysmieva sa jej, že bez neho sa nezaobíde a vyhráža sa jej, že ju nájde kdekoľvek. To sa odrazí na strate pocitu bezpečnosti, schopnosti uvažovať a riešiť kompetentne svoje problémy s využitím dostupných informácií. Tým sa zvyšuje úzkosť obete, prítomný je stály pocit ohrozenia. Obeť stráca priaznivú perspektívu, neverí v možnosť riešenia, kvôli deťom radšej trpí.
Vnímanie takejto problémovej situácie z pohľadu obete je silno poznačené bolesťou, ktorá ju doslova paralyzuje; ako to ona vnútorne prežíva?
Obete nevedia, čo môžu ešte očakávať od agresora, sú citovo a často aj sexuálne vydierané. Ak to trvá dlho, obeť zmení svoj pohľad na páchateľa. Má tendenciu redukovať jeho vinu a zdôrazňuje jeho pozitívne stránky, ktoré sa po eskalácii agresie aspoň čiastočne prejavia.
Niektorí muži prídu s kvetinami, s darčekom na udobrenie a vyznajú lásku, ktorá má ospravedlniť napáchané zlo. Toto sa zvykne opakovať v cyklickom kruhu a je ťažké z neho vystúpiť von. Týraná obeť domáceho násilia stráca priaznivú perspektívu budúcnosti, nedôveruje v možnosť pozitívneho riešenia, rezignuje aj kvôli deťom a radšej ďalej trpí.
Ako sa má obeť brániť a vyslobodiť z područia agresora?
Nenechať sa osočovať a ponižovať, lebo čím viac toho dovolí, tým viac sa násilie zo strany páchateľa zosilňuje a zintenzívňuje, dokonca u niektorých utiahnutosť obete páchateľa ešte viac provokuje. Toto nie je ale vždy možné, niekedy tým situáciu obeť ešte zhorší.
Obeť sa môže zveriť rodine, blízkemu, ale aj lekárovi a overiť si, či je to, čo sa deje u nich doma za dverami, "normálne". Tiež môže nájsť na internete množstvo článkov o tom, čo je domáce násilie a má možnosť zavolať na niektoré telefónne čísla, ktoré majú organizácie na pomoc obetiam na svojich stránkach.
Je dobré, ak má obeť nejakého dôverníka, ktorý ju môže aj sprevádzať pri úkonoch ako je napríklad návšteva lekára či pohotovosti, sociálneho úradu, právnika a podobne, pretože v prípade podania trestného oznámenia bude musieť hovoriť o veciach, ktoré ju môžu zahanbovať, napríklad detaily útokov.
Je dobré, ak má obeť svedka aspoň niektorého incidentu. Tiež je dobré písať si, čo páchateľ povedal, urobil. Je dobré, ak má obeť zaznamenanú históriu fyzických atakov, deň, hodinu, spôsob. A najlepšie, čo sa týka právnych vecí, poradiť sa s právnikom.
Čo konkrétne má obeť spraviť v momente fyzického napadnutia agresorom?
V prípade fyzického napadnutia by obeť mala okamžite vyhľadať lekára a nebagatelizovať modriny, podliatiny a priznať spôsob, ako k nim došla. Dobré je zranenia aj nafotiť čo najzreteľnejším spôsobom, lebo môžu byť dôkazovým materiálom. Obeť by sa nemala snažiť skrývať pred okolím domáce násilie a je dobré, ak zavolá políciu na miesto činu aj opakovane.
Ak obeť domáceho násilia zavolá políciu, ako to ovplyvní a zmení jej problémovú situáciu?
Polícia jej vystaví potvrdenie o zásahu v danom dni z dôvodu domáceho násilia, čo je ďalším dôkazom, ktorý možno využiť na ochranu obete okamžitým dočasným vykázaním páchateľa na 10 dní z bytu a okamžitým obmedzením užívacieho práva k priestoru spoločne obývanému s obeťou. Príslušník policajného zboru pri realizácii vykázania vyzve vykázanú osobu na vydanie kľúčov od spoločného obydlia a súčasne vykázanej osobe umožní vziať si veci slúžiace jeho osobným potrebám, ako sú napríklad doklady či osobné cennosti.
Tiež tieto potvrdenia od policajných zásahov možno použiť pri Návrhu predbežného opatreniana obmedzenie alebo vylúčenie z užívacieho práva k nehnuteľnosti, ak je prítomná čo i len hrozba domáceho násilia. Predbežné opatrenie a policajné vykázanie spolu tvoria integrovaný systém rýchlej intervencie a pomoci obete. Obeť tak získa čas pre ďalšie právne alebo osobné úkony, napríklad aj na kontaktovanie občianskych združení zaoberajúcich sa domácim násilím.
Obeť musí často čeliť ohrozeniu vlastného zdravia a života, čo v nej vyvoláva intenzívny strach, beznádej a hrôzu.
Kruté zážitky opakovane prežíva vo forme živých spomienok, snov alebo pri podobnom podnete.
Takéto zážitky, samozrejme, ovplyvňujú i budúcnosť obete; aký dopad má násilie na zdravie a celkový jej život?
Okrem toho, čo som už spomínala, je často prítomná reakcia na závažný stres, akým domáce násilie vzhľadom na jeho dlhodobosť a opakovateľnosť je, ktorá sa spája s troma poruchami:
Akútna reakcia na stres - keď sa príznaky rozvinú do 1 hodiny. Ide o zúženie pozornosti, dezorientáciu, hnev či verbálnu agresiu, zúfalstvo, beznádej, nezmyselnú hyperaktivitu, ale aj subjektívny pocit "zamrznutia", neschopnosť emočnej odpovede, derealizácia či vyhýbavé správanie.
Potom sú to poruchy prispôsobenia - ako reakcia na životné zmeny a udalosti. Začínajú skoro do mesiaca po zmene a sú silnejšie ako adaptačné ťažkosti. Prejavujú sa depresívnymi reakciami, zmiešanými depresívno - úzkostnými stavmi, poruchami správania.
No a oveľa závažnejšou je posttraumatická stresová porucha, ktorá je oneskorenou a pretrvávajúcou reakciou na stresovú udalosť alebo udalosť, ktorá má pre obeť výnimočne ohrozujúci charakter. Obeť domáceho násilia musí často čeliť ohrozeniu vlastného zdravia, života, čo v nej vyvoláva intenzívny strach, beznádej a hrôzu.
Môže opakovane znovu a znovu prežívať život ohrozujúcu udalosť vo forme živých spomienok, snov alebo pri podobnom podnete. Obeť nevie zaspať alebo sa v noci budí, je podráždená, má návaly hnevu, nedokáže sa sústrediť, sú u nej prítomné nadmerné úľakové reakcie, znížený záujem o aktivity, pocit obmedzenej budúcnosti.
Toto je SIGNÁL DOMÁCEHO NÁSILIA: Polícia Slovenskej republiky
Ale toto všetko sa netýka len jedného človeka. Ako domáce násilie ovplyvňuje celú rodinu?
Uvedené sa môže týkať aj svedka domáceho násilia, teda aj prítomného dieťaťa či ďalších rodinných príslušníkov. Dokonca aj terapeut, ktorý obeti pomáha, môže reagovať na ataky domáceho násilia sekundárnym traumatickým stresom.
Čo si má takýto zranený človek uvedomiť a čo potrebuje v sebe zmeniť, aby sa v živote posunul správnym smerom vpred?
Tak toto keby som vedela, mám Nobelovu cenu. Každé zranenie fyzické, psychické, sociálne aj iné zanecháva stopy na psychike človeka, na jeho sebaúcte a sebavedomí. Človek by sa mal snažiť znovunadobudnúť vedomie svojej ľudskej hodnoty a kompetencií, že dokáže zvládať vonkajší svet, napriek tomu, že nevie predvídať svoju budúcnosť.
Obeť domáceho násilia sa potrebuje naučiť, ako má v nezdravom vzťahu prežiť a neskôr odpustiť, nie zabudnúť; ako obnoviť sebaúctu, hľadať aktivity sebarealizácie, pri ktorých získava silu pre svoj život a nachádza zmysel života.
Po čom najviac túžia a čo najviac potrebujú zneužívané obete násilia?
Túžia po tom, aby násilie prestalo a rodina ostala spolu. Chcú, aby sa agresor zmenil, často prichádzajú do našej poradne s tým, že keď nám porozprávajú, čo všetko si vytrpia, nejakým zázračným spôsobom na diaľku páchateľa ovplyvníme a on so zlom prestane. Túžia po lepšej kvalite života a nárokujú si na spokojný rodinný život. To však bez páchateľovej vlastnej sebareflexie nie je možné.
Sú obete, ktoré vedia, že takto už ďalej žiť nemôžu, a tak sa rozhodnú pre ukončenie vzťahu, ale to neznamená, že obete násilia, ktoré chcú zostať napriek všetkému s násilníckym partnerom, nemáme a nekonzultujeme.
Také obete násilia sa snažím naučiť vo vzťahu prežiť, odpustiť, nie zabudnúť, obnovujeme spoločne ich sebaúctu, zvládacie stratégie, mieru sebaúčinnosti a hľadáme aktivity, kde sa môžu realizovať, kde sú pochopené a kde získavajú silu pre svoj život. Viem, že ich nemožno nútiť do rozchodu s partnerom, pretože odísť z násilného vzťahu musí byť len a len ich vlastné rozhodnutie.
Čo má robiť človek preto, aby sa vôbec nestal obeťou násilia, napríklad, aké charakterové črty má v sebe vybudovať, čoho a koho sa vyvarovať, akých typov ľudí sa má strániť, s kým si "nič nezačínať" a podobne?
V prvom rade by mal mať primeranú sebaúctu, sebavedomie a pri hľadaní partnera by nemal pozerať naňho ružovými okuliarmi. Z romantickej fázy vzťahu by mal prejsť do realistickej fázy, keď si už uvedomujeme, že každý má aj nejaké nedostatky, nielen pozitíva, a vtedy sa zamyslieť, či sú preňho prijateľné.
Nemali by sme sa zväzovať s človekom po krátkej, len niekoľkomesačnej známosti, či preto, že je na ceste dieťa. Rizikoví týrajúci muži s tendenciou k násiliu, alkoholici či narkomani, či takzvané disociálne či bezohľadné egocentrické typy sa pre manželstvo a rodičovstvo nehodia.
Avšak, je nutné povedať aj to, že nie vždy sa páchateľ dá odhaliť niekoľko rokov dopredu. Partner prvotne nemusí byť neprijateľnou osobnosťou, ale pod vplyvom okolností sa môžu akcentovať niektoré negatívne vlastnosti. Príčinou môže byť duševná či iná závažná choroba, dlhodobá konzumácia alkoholu či silný sociálny stres, napríklad nezamestnanosť. Ak z uvedených príkladov človek začne vnímať na druhom takéto prejavy,
v záujme ochrany svojho zdravia, života a svetlej budúcnosti je lepšie sa mu vyhnúť a nehrať sa na spasiteľa.
Článok bol publikovaný na zastolom; autor Júlia Kubicová.
Prečítajte si tiež:
Martin Kramara / Nikto pred oltárom nesľubuje, že sa nechá otĺkať
Postavenie obete posilňuje dlho očakávaný zákon
Mgr. IVETA SCHUSTEROVÁ, PhD.
je výkonnou riaditeľkou, koordinátorkou a psychologičkou v OZ Pomoc obetiam násilia, ktorým sa venuje už 20 rokov. Ako expert II. vypomáha na MV SR a MS SR v projektoch spojených s problematikou obetí násilia a trestných činov. Zúčastňuje sa na výsluchoch osobitne zraniteľných osôb - obetí násilia a trestnej činnosti ako prizvaný psychológ. Odborne gestorovala medzinárodný projekt Práca s detskými obeťami trestných činov. Na Trnavskej univerzite v Trnave prednáša predmety Pomoc obetiam násilia a Poradenstvo obetiam násilia.