Mystérium smrti vs. mystérium večnosti
Ľudské predstavy o smrti a posmrtnom živote sú tušením niečoho fascinujúceho; úžasne napínavého tajomstva, ktoré musí odhaliť každý sám za seba. "Memento mori" vťahuje človeka do hlbších dimenzií tajomstiev života a celkovej existencie. Začína chápať, že v rukách nemá vôbec nič, len prítomnú chvíľu, ...ktorú rovnako nie je schopný uchopiť. Dokonca ani jeho vlastný život nie je jeho vlastníctvom...
Na ceste v čase, ktorý má svoj začiatok a koniec cítiť, že mystérium smrti neustále obklopuje život každého človeka. Záhadne a neúprosne číha na čas, ktorý je každému vymedzený.
V tieni všednosti každého dňa je smrť neustále prítomná
Pomyselný Damoklov meč visí nad každým človekom už od počatia. V hypnóze pozlátky - falošného lesku a manipulatívneho kriku slávy sveta ho však málokto vníma. Svoju neúprosnosť pripomína životnými ťažkosťami, akoby malými umŕtveniami, ktoré sú prípravou na posledný moment najvlastnejšej pravdy.
Žiadny človek v istote nevie potvrdiť, čo a či vôbec môže ešte niečo od života očakávať.
Vy predsa neviete, čo bude zajtra s vaším životom! Veď ste ako para, ktorá sa na chvíľku ukáže a potom zmizne (Jak 4, 14).
Smrť je istotou pre veriacich i neveriacich. Každý má Pánom času, života a smrti - spravodlivou mierou, počtom, váhou... vymeraný svoj údel. A tak za každých okolností je človek vyzvaný zaujať "nejaký" postoj. Čistota mysle a múdrosť srdca nabádajú k zodpovednosti - neodkladať na zajtra to, čo je možné urobiť dnes. Myšlienky na vlastnú smrť zachraňujú človeka od ilúzií, nenechávajú ho ľahostajným, pretože vie, že (nielen on) má málo času.
Vstupom do hlbšieho vzťahu s tajomstvom smrti, dobrodružnosť života naberá plné obrátky.
V tajuplnej skutočnosti človek zrazu objaví nové možnosti bytia a plnosť zmyslu...
Čo ešte stihnúť zmeniť pred vlastnou smrťou?
Je možné, že v hodine smrti budú mnohí túžiť po čase, ktorým teraz mrhajú. Bronnie Ware, austrálska zdravotná sestra, v knihe "The Top Five Regrets of the Dying" zaznamenala posolstvá zomierajúcich ľudí, ktorým sa venovala. Výpovede zhrnula do päť najčastejších ľútostí:
1. Želal by som si, aby som mal dostatok odvahy žiť život úprimne, podľa seba, nie ako to odo mňa očakávajú ostatní.
2. Želal by som si, aby som nepracoval tak tvrdo.
3. Želal by som si, aby som mal odvahu na vyjadrenie mojich pocitov.
4. Želal by som si, aby som ostal v kontakte s mojimi priateľmi.
5. Želal by som si, aby som si dovolil byť šťastnejší.
...mnohé želania si môže splniť len človek sám; stačí, ak si správne zoradí priority a hneď mu je jasné, na čom skutočne záleží. Ak sa mu podarí poraziť svoje ego koketujúce s pýchou, jeho život sa môže radikálne zmeniť.
Dotvoriť vlastnú biografiu života
Obraz smrti v predstavách človeka vovádza do plnšieho uvedomenia si reality. V mysli začína rekapitulovať, listovať v kronike svojho života, až pokiaľ sa nedostane po kapitolu dnešného dňa, ktorá je od momentu "teraz" nedopísaná.
Životný úsek jeho aktuálnej situácie je stále pred ním - a je len na ňom, ako bude jeho životná story pokračovať. V svojej slobodnej vôli má možnosť rozhodnúť sa, ako prežije zvyšné okamžiky života, ktoré mu ešte zostávajú.
Má šancu, hoci nevie dokedy, aby naplno využil každú chvíľu a nenechal bez povšimnutia jedinečné príležitosti, inšpiratívne podnety a nenápadné "náhody", ktorých súhrn dotvorí jeho jedinečný originálny životný príbeh.
A raz bude vďačný aj za tie ťažkosti a bolesti, pretože ho priviedli k Pravde. Bez Pravdy je človek stratený. A ak je už jeho srdce v cieli, útrapy na ceste života sa mu nezdajú až také ťažké...
Z pohľadu smrti vniesť svetlo do svojich každodenných rozhodnutí
Pravý život je žitý tak, aby sa človek nemusel báť smrti. V konečnom dôsledku v životnom diele nejde o kvantitu - počet zapísaných strán vlastnej knihy života, ale o kvalitu - celkové obsahové bohatstvo, ktoré dáva životnému dielu jeho duchovnú krásu, teda obsažnú zmysluplnosť.
S vedomím, že človek žije v obmedzenom čase, v ktorom má niečo naplniť, niečo ukončiť, denne naráža na svoje limity; ...napokon, koniec sveta pre každého môže prísť skôr, ako sa domnieva.
Vyjde z nich duch a vrátia sa do svojej zeme; v ten deň padnú ich plány (Ž 146, 4). Aj vy buďte pripravení, lebo Syn človeka príde v hodinu, o ktorej sa nenazdáte (Lk 12, 40). ...lebo sami veľmi dobre viete, že Pánov deň príde ako zlodej v noci (1Sol 5, 2).
A hoci mienený cieľ, plánovaný happy-end životnej story človek nemusí stihnúť dopísať, nič to neuberá na kvalite obsahu terajších životných kapitol... Naozaj, netreba sa ľakať tohto stále prítomného rizika nebezpečia, že už aktuálne rozpísaná strana života zostane nedopísaná; veď koľko nedokončených diel patrí k tým najlepším a najkrajším...!
Život človeka je ako kvet 🌼- jeden deň kvitne, na druhý deň už ho niet...
"Ó, aký vzácny je čas! Šťastní sú tí, ktorí ho vedia dobre využiť, pretože v deň skúšky ho každý bude musieť dať prísne preveriť Najvyššiemu sudcovi. Ach! Keby každý pochopil, aký je čas drahý, potom by určite každý vynaložil veľké úsilie, aby ho využil chvályhodným spôsobom!" sv. Páter Pio
Smrť sa stáva kľúčom k odpovedi na otázku - čo je vlastne človek a na čo je na svete?
Minulosť každého človeka je nositeľom jeho originálneho životného príbehu. Každá osoba nesie v sebe vlastnú celoživotnú dejinnosť tvoriacu z nenávratných zážitkov. Všetky skúsenosti lásky, radosti, sklamania a smútku... prechádzajú telom - sú praktickým lektorom v otázkach života.
Pod tlakom skúšok a životných výziev, ktoré vyžadujú zaujať "nejaký" postoj, je formovaný aj charakter osoby. A tak nesie zodpovednosť za svoje konanie, slová i myšlienky... teda do určitej miery aj za celú svoju minulosť.
Toto všetko, čo človeka formuje a vytvára z neho osobnosť, zostáva navždy uchované v jeho originalite a zo sveta sa to nikdy nestratí; pretože jadro osobnosti nemôže byť zničené.
A tak celý život je starostlivo uchovaný nielen v jednotlivých osobách, v ich originálnych životných príbehoch, ale i v celkových dejinách ľudstva. Veď každý svojim životom mnohých ovplyvnil, veľa vykonal... Zanechal po sebe dedičstvo - nejaké svedectvo .
Svedectvo života ako zanechané dedičstvo
Do neba sa človek nedostane náhodou - s prekvapením, ako sa tam ocitol. Vyžaduje to tvrdú prácu na sebe. Pápež František v smrti vidí dedičstvo, ktoré človek po sebe zanechá; dedičstvo svedectva. Človek si má vyprosovať milosť zmyslu pre čas. V homílii Pamätať na smrť pomáha k múdrym denným rozhodnutiam, koniec pozemského života rozdelil na tri rozmery:
- smrť je skutočnosťou,
- smrť rozhoduje o našom životnom odkaze,
- je momentom rozpomenutia sa na celý život.
Zvečniť chvíle svojho života
Ako na to? Čo robiť? Plniť si svoje povinnosti. A čo je povinnosťou človeka? Požiadavka dňa.
Konať tak, akoby dnešný deň bol posledným dňom života a každý rozhovor či vykonaný skutok posledným, teda i poslednou spoveďou, posledným svätým prijímaním... posledným pozdravom, posledným mailom, posledným objatím a bozkom... posledným pohľadom... A hneď je v prejave cítiť väčšiu dávku ochoty, žičlivosti, úprimnosti, lásky a dobrosrdečnosti... A o to ide.
Takto hlboko vtlačená pečať nezištnej lásky vo svete totiž úplne ruší rozdelenie medzi časným a večným, medzi pozemským životom a smrťou, medzi nebom a zemou, medzi Bohom a človekom.
V láske totiž spočíva niečo božské, čo smrť ďaleko presahuje... Zástanca kresťanského existencializmu Gabriel Marcel to vyjadril takto: "Milovať znamená povedať: Ty, ty nezomrieš."
Eucharistia - zázrak nesmrteľnosti
Prijímaním Eucharistie sa (okrem iného) pohľad človeka prehlbuje do dimenzie večnosti, čím sa tak zároveň stáva vnímavejším a citlivejším pre druhých... Vie, že do neba sa nedostane sám, ale pôjdu s ním aj všetky prejavy jeho láskavej dobrosrdečnosti, kedy nebol chudobný na dobré skutky, nemý a hluchý na slovo, skúpy na obetu.
Život v Láske tak znamená žiť v nekonečnej prítomnosti, v hlbokom prepojení s Bohom; to človeku nedovolí, aby zišiel z cesty; aby stratil prehľad o tom, kto je a kam ide. Tisícoraké pokušenia chvíľkovosti, ktoré sa ho zmocňujú, tak silou Eucharistie nemajú nad ním moc.
Rozvážnym kormidlom svojich postojov udáva jasný smer svojmu jedinečnému životnému príbehu... hoci, stále prekrytým neviditeľným, a predsa veľmi živo prítomným otáznikom
- kedy a ako skončí?
